História obce

História a pamiatky
Stručné dejiny obce Veľké Rovné

Podľa štúdie Mariána Zemeneho Z dejín obce Veľké Rovné, Svetom, Osveta Martin 1980 a monografie Teodora Ferku Veľké Rovné v dejinách zostavil Mgr. Rudolf Hammer a vydal Obecný úrad vo Veľkom Rovnom pri príležitosti osláv 590. výročia obce

Územie, na ktorom sa rozprestiera obec Veľké Rovné so svojím chotárom, patrilo v 12. storočí k majetkom kráľovského hradu Trenčín. Koncom storočia sa časti hradných pozemkov začínajú dostávať do držby vojakov hradu ako odmena za preukázané služby kráľovi. Územie po ľavom brehu rieky Rovnianky, od rieky Váh až po moravské hranice, dostal takýmto spôsobom istý Čepan, ktorý niekedy v rokoch 1208 – 1223 odstúpil polovicu z tejto zeme nitrianskemu biskupovi Jánovi. Biskup odkúpil aj polovicu zeme Bytča, siahajúcu od Váhu po pravej strane riečky Rovnianky až na hranice Uhorska s Moravou. Dozvedáme sa to z listiny, ktorá je najstarším písomným dokladom o minulosti tohto kraja.

V rokoch 1300 – 1321 Matúš Čák Trenčiansky vo svojej súkromnej vojne obsadil takmer všetky kráľovské majetky vrátane Bytče.

Obdobie 15. storočia v súvislosti s dejinami obce Veľké Rovné je pozoruhodné tým, že v jej dnešnom priestore sa vtedy zjavili prvé známe sídliskové lokality dedina Rimanovice a osada Kriváč. Boli to zemianske majetky, sprvu mimo rámca bytčianskeho panstva. Rimanovice boli zrejme vlastníctvom rovnomenného zemianskeho rodu Rimanovických a mohli vzniknúť niekedy koncom 14. storočia. Roku 1408, z ktorého máme zachovanú prvú zmienku o Rimanoviciach, tu už totiž mali majetkové čiastky a rodinný spor o ich vlastníctvo zemania Záskalskí, osadení aj v Súľove a Hradnej. V druhej polovici 15. storočia pribudol k miestnym zemepánom aj zemiansky rod Príleských, ktorého členovia riešili roku 1476 svoje majetkové nezhody v Rimanoviciach pred krajinským sudcom. V nasledujúcich rokoch sa obec z neznámych príčin vyľudnila a na čas zanikla. Roku 1483 sa s Rimanovicami stretávame už len ako s pustou dedinou, ktorej pozemky mal v zálohu Ladislav Podmanický a sváril sa o ne s Viliamom Tettauerom.

Ešte menej poznatkov sa zachovalo o zemianskej osade Kriváč. Zmienka o jej existencii roku 1437 a meno vlastníka Pavla Stupického z Kriváča, spomenuté roku 1469 medzi susedmi panstva Hričov, je všetko, čo o nej vieme. Zostal po nej len náznak v miestnom chotárnom názve Podkriváč.

Zemepánmi Bytče a Hričova sa v 16. storočí stali Podmanickovci. V prvej polovici 16. storočia sa striedali v ich držbe členovia feudálnych rodov Podmanických a Kostkovcov.

Rafaelovi Podmanickému treba pripísať zásluhu na oživotvorení našej obce tým, že na zvyškoch zaniknutých Rimanovíc dovolil usídliť sa kočovným valašským pastierom.Bol to ekonomicky motivovaný pokus zemepána o zvýšenie feudálnej renty z málo efektívnej pôdy, z ktorej pri vtedajšom stupni poľnohospodárskej výroby jedine valašský spôsob chovu dobytka na horských pasienkoch z vyklčovaného lesa vedel priniesť hospodársky úžitok. Valašská kolonizácia bola výhodnejšia i pre samých kolonistov: nadlho boli oslobodení od všetkých povinností voči panstvu a i neskôr boli viazaní len valašskou daňou a strážnou povinnosťou.

Centrum obce v 30 – tych rokoch 20. storočia, v strede budova Potravinového družstva

Najstaršia známa zmienka o osade Rovné je v daňovom súpise Trenčianskej župy z roku 1540. Uvádza sa s 3 portami v rámci panstva Hričov, patriaceho Podmanickým. Podobné súpisy z rokov 1546 – 1554 výslovne uvádzajú, že všetci obyvatelia Rovného sú Valasi (príslušníci etnicky nejednotnej sociálnej vrstvy s rumunsko-ukrajinsko-slovenskými symptómami, zviazanej s určitým špecifickým typom poľnohospodárskej výroby a z nej vyplývajúcim spôsobom života), ktorí panstvu nič neplatia a doteraz ešte neboli zdanení. Žili podľa noriem tzv. valašského práva, riadili sa vlastnou samosprávou a mali vlastné nižšie súdnictvo reprezentované svojimi richtármi a vojvodami. Existencia richtára v Rovnom je dokumentovaná od roku 1548 v príslušnom župnom daňovom súpise. V Rimanoviciach, ktoré sa roku 1553 uvádzajú s Rovným ako jedna lokalita, počet usadlostí okolo polovice 16. storočia kolísal od dvoch do siedmich.

Roku 1580 sa menovite spomínajú najstarší známi valašskí vojvodovia z Rovného Klement Kolarovský a jeho syn Peter ako príslušníci hričovského panstva.

Časťou bytčianskeho panstva sa Rovné opäť stalo až pred rokom 1592, ako o tom svedčí najstarší zachovaný bytčiansky urbár, v ktorom je vo funkcii valašského vojvodu spomenutý Peter Medový z Rimanovíc.

Tento urbár (ako zoznam peňažných, robotných a naturálnych príjmov zemepána z jednotlivých obcí panstva) obsahuje množstvo podrobných údajov, z ktorých si možno urobiť predstavu aj o dedine zvanej Rovné s Rimanovicami a jej obyvateľoch na konci 16. storočia. V jednej richtárskej a šestnástich sedliackych usadlostiach tu vtedy žilo najmenej 34 rodín. Povinnosti obyvateľov boli dovoz vína podľa potreby, ale navyše platili panstvu poplatok z pôdy, tzv. cenzus, ktorý sa vyberal v dvoch ročných splátkach na Juraja a na Michala. Platili tiež určenú náhradu namiesto vykonávania strážnej služby na hrade a namiesto dovozu soli. V naturáliách odvádzali desiatok z úrody predpísaným množstvom jačmeňa, ovsa, sliepok a ovčích syrov. Okrem toho v každej usadlosti museli pre panstvo zhotoviť jeden konský postroj a vykŕmiť jednu hus ročne. Z obyvateľských mien uvádzame: Šprteľ, Blaško, Čajka, Strelec, Molocek, Čambal, Marman, Čečotka, Lyčko, Majtán, Krt, Rusnák, Puček.

V druhej polovici 16.storočia sa z pôvodne slobodnej a privilegovanej vrstvy obyvateľstva stávajú poddaní.

Od rokov 1608 – 1609 sa objavuje možnosť vykupovať sa z robotnej povinnosti odovzdaním určitého počtu oviec navyše.

Roku 1615 sa prvý raz spomína meno richtára, ktorým bol vtedy Adam Pekar. Vtedy máme prvý záznam chotárneho sporu s Turzovkou o pozemky Semeteš. Rovňanci si zabrali pomerne veľký chotár a neskoršie vzniknutým obciam sa pri hraniciach kráľovstva neušlo dosť priestoru na valašské pastierstvo. V roku 1619 v obci Rovné a Rimanovice na 16 usadlostiach žilo 28 rodín. Richtárom bol Adam Jariabek. Sedliaci (Múdry, Čečotka, Marman, Čambal, Molocek, Vatuol, Adamec, Krt, hájnik Turek, Strelec a iní) museli dávať cenzus 40 denárov, ale výkupné z povinnosti dovozu soli a vína bolo 6,78 zlatých. Želiari dávali ročne 1 ovčí syr a 1 barana. Svojráznou sociálnou vrstvou obce sú tzv. podľudníci (podželiari), ktorí nemali ani vlastný dom a žili v podnájme u sedliakov. Z celej dediny malo panstvo ročný úžitok 97,72 zlatých, po 18 kubulov jačmeňa a ovsa, 91 baranov, 44 ovčích syrov, 16 konských postrojov, spoločne s Malou Bytčou 1 vola, ďalej 1 teľa, po 28 kapúnov a sliepok, 14 vykŕmených husí a 200 vajec v naturáliách.

Urbár z roku 1637 sa pre obec Rovné s Rimanovicami líši od predošlých najmä vyšším počtom obyvateľstva. Žilo tu na 15 usadlostiach najmenej 106 rodín v 60 domoch, z toho boli 3 richtárske v 3 domoch, ďalej 56 sedliackych rodín v 28 domoch a 33 želiarskych rodín v 15 domoch. Zvýšil sa počet podželiarov na osem.

Roku 1649 vzal celé bytčianske panstvo do prenájmu Gabriel Illésházi. Rovné s Rimanovicami prevzala za 13500 zlatých Alžbeta Ghilletiniová, vdova po Júliusovi Suňogovi, ktorá až do 18. storočia predstavovala feudálnu vrchnosť našej obce.

V tomto období boli chotáre Rovného a okolitých dedín valašskou i kopaničiarskou kolonizáciou už natoľko vydelené, že dochádzalo k sporom a bitkám nielen medzi príslušníkmi jednotlivých obcí alebo panstiev, ale tieto spory mávali niekedy i podobu takrečeno medzištátnu. Napríklad v lete roku 1658 Rovné s Rimanovicami prepadli a vydrancovali drábi a poddaní Gašpara Suňoga z Budatína.

Nevieme, kedy spustnuté Rovné znovu osídlili. Nasledujúce údaje sú z roku 1673. Urbár pre celú obec eviduje len tri položky: 800 toliarov v hotovosti a po 70 kubulov jačmeňa a ovsa. To naznačuje, že sa obec začala vyvíjať znova od nuly.

V tomto období vypásali a obrábali hraničné časti rovnianskeho chotára Vysočania a Turzovčania, ktorí po obnovení Rovného bránili jeho obyvateľom užívať tieto pozemky. Hraničný spor bol o chotárne časti Semeteš, Liesková, Satina a na Satinke, ktoré prv patrili k Rovnému, ale teraz si ich prisvojili cudzí.

Thökölyho povstanie, s ním súvisiace presuny vojsk, drancovanie a epidémie chorôb na hornom Považí spôsobili, že Rovné malo roku 1695 len 3 a 1/8 obývaných sedliackych usadlostí, ostatné boli znova pusté.

Zemepánom Rovného sa roku 1711 stal Juraj Berényi. Roku 1717 odtrhol z bytčianskej farnosti fíliu Rovného so starým dreveným kostolom sv. Michala, ktorý stál pravdepodobne na Horevsí na kostolnej lúčke na Turkovej, a spolu s ďalšími troma obcami ho podriadil novozaloženej fare v Dlhom Poli.

Za nového zemepána sa zvýšila suma poddanských dávok a povinností od celej obce z predošlých 700 na 1000 zlatých ročne. Panstvo malo z rovnianskej krčmy príjem 500 zlatých. Údaje daňového súpisu z roku 1720 hovoria totiž o 68 rodinách v Rovnom, z ktorých 1 bola richtárska, 9 sedliackych a 58 želiarskych, z toho 29 na kopaniciach. Výmera kopaníc (399,83 lukien) prevýšila už takmer dvojnásobne výmeru polí patriacich k pôvodným usadlostiam (227 lukien). Medzi menami je zopár priezvísk starousadlíkov – sotva desatina z celkového počtu, ale dokazujú, že po skaze obce pred polstoročím časť obyvateľstva zostala a prispela k jej obnove. Urbár z roku 1721 uzákoňuje nové druhy poddanských dávok a robôt. K tisícke zlatých, ktorú obec kolektívne platila v štyroch splátkach na Juraja, na Jána, na Michala a na Vianoce, pribudol spoločný poplatok 12 zlatých za obecnú jatku. Panstvu bolo treba ročne odovzdať 40 ovčích syrov, resp. 40 zlatých, od každej usadlosti siahu hrubého, doma tkaného súkna, t.j. 13 a pol siahy alebo 13 a pol zlatých a iné. Okrem rozličných príkazov uvádza urbár i zákaz lovu rýb v riečke Rovnianke, čo bolo dovtedy dovolené. V porovnaní s ostatnými obcami panstva Berényiovcov odvádzalo Rovné najvyššiu sumu dávok v hotovosti (Bytča platila len 993 zlatých), čo nasvedčuje, že sa tu praktizoval výnosnejší spôsob obživy obyvateľstva ako v ostatných dedinách.

Urbár z roku 1722 eviduje prvý raz doložené údaje o počtoch hospodárskych zvierat. Na výmere 944,5 bratislavskej merice poddanských polí (asi 189 ha), na lúkach s produkciou asi 116 vozov sena ročne a na neudanej ploche pasienkov sa chovalo skoro 900 kusov hovädzieho dobytka, 659 oviec a kôz, 188 ošípaných, neudaný počet koní (z čoho 142 bolo ťažných) a 83 úľov včiel. Z ťažných volov a koní sa dalo postaviť 216 záprahov. Daňový súpis z roku 1723 vymenúva aj 20 remeselníkov a obchodníkov (6 mlynárov, 6 debnárov, 4 obchodníkov, 3 kováčov, 1 piliara). Z Rovného uvádza a zdaňuje aj piatich fajčiarov, pretože fajčenie sa vtedy u nešľachticov pokladalo za neprimeraný a preto zdaneniu podliehajúci prepych.

V tom čase došlo k vystriedaniu zemepánov výkupom Rovného Esterháziovcami od záložného majiteľa Berényiho. Vrchnosť rozsúdila i konflikty v zdĺhavom spore Rovného s Vysokou o polia, lúky a pasienky zvané Satina, Pod Satinou, Liesková a Duckové v apríli 1723. Do toho obdobia patrí i oprava pôvodného kostola, jeho zastrešenie a postavenie novej vežičky. Kanonická vizitácia z roku 1728 ho opisuje ako drevený, s dvojcentovým zvonom vo veži, s chórom, obrazmi sv. Michala, Kataríny, Barbory a už vtedy starobylou, ale obnovenou sochou Madony. Okrem kostola boli pri hradskej a za dedinou ešte dva votívne sakrálno-umelecké objekty. Na štátnu daň súčasne platila celá dedina 1368 zlatých. Na tvorbe základu takejto pomerne vysokej dane mali akiste značný podiel rovnianski priekupníci a obchodníci s rôznymi miestnymi produktmi,ktorých spomína i Matej Bel. Napríklad súpis z roku 1734 ich uvádza 56, z toho 14 ako obchodníkov s vlnou, 33 bez špecifikácie. Ďalej tu boli ešte 2 kováči, 3 debnári, 2 mäsiari a 1 pekár. V roku 1767 je z richtárov uvádzaný Juraj Žilinčár. Obraz rozvíjajúcej sa a prosperujúcej obce dokresľuje skutočnosť, že od 8. mája 1753 začala stavať na vlastné trovy za podpory patronátneho panstva nový kamenný kostol dokončený v roku 1755, s nezmeneným michalským patrocíniom a z materiálu zbúraného dreveného kostola postavila i príbytok pre kňaza. Nový kostol so sakristiou, vežou, dvoma oltármi a chórom postupne vybavila medenou krstiteľnicou, 8-registrovým organom, 2 zvonmi, z ktorých druhý, od zvonolejára Steinstocka, zavesili roku 1763. Vtedy pribudla aj strieborná pozlátená monštrancia, dar tešínskeho mešťana Jakuba Rubiho. Z príkazu nitrianskeho biskupa Gustíniho bol dlhopoľský kaplán od septembra 1767 povinný vysluhovať sviatosti v tomto kostole vo sviatky a každú tretiu nedeľu.

Hlavným iniciátorom postavenia kostola bol vtedajší farár Ján Dubnický. Zakladateľom bol vtedajší zemepán Pavol Anton Esterházi a jeho manželka Anna. Preto je aj na veži na kríži polmesiac, lebo tento bol v erbe Esterháziovcov, ktorí sa vyznamenali vo vojne proti Turkom. Naša obec bola povýšená na samostatnú farnosť 1. januára 1774 a prvým farárom sa tu stal Ján Krstiteľ Košťál. Anna Esterháziová venovala 28 000 zlatých, z toho 21 tisíc na farára, kaplána, organistu a na kostol, 7 tisíc na vybudovanie novej fary a školy, z úrokov ktorých mohli uvedení vykonávať duchovné činnosti. Prvým kaplánom bol františkán páter Vendelín Vajdovič, prvú svätú omšu slúžil farár 1.1.1774. Pretože farská budova ešte nebola, prvú zimu prežili u kostolníka, ale už v septembri 1775 bývali v novej fare. Keďže obec bola rozsiahla a mala 3874 obyvateľov, farnosť nemala filiálky. V roku 1775 pravdepodobne vznikla aj prvá jednotriedna škola možno so 60 žiakmi, rímskokatolíckej konfesie.

Zo školy pod Ivorom 1923

Dlhopripravovaná tereziánska urbárska regulácia sa uskutočnila vo Veľkom Rovnom v rokoch 1770 – 1772. Urbárska reforma na dlhé roky ovplyvnila život obyvateľstva v dedine. Základom celej akcie bol súpis predurbárskeho stavu, ktorý mal vyjasniť vzájomné vzťahy medzi poddanským obyvateľstvom a zemepánom. Vo Veľkom Rovnom sa uskutočnil 12. novembra 1770 a viedol ho provizor (vedúci hospodársky úradník) Bytčianskeho panstva Štefan Lukáči. Súčasťou celej akcie bola obhliadka chotára a oboznámenie sa s miestnymi podmienkami. Veľké Rovné zastupoval richtár Juraj Jurčo, notár Mikuláš Michalčík a boženíci (prísažní) Michal Vavrík, Juraj Kulíšek, Michal Hluchánik, Ondrej Repa, Ján Adaš a Michal Kozičák. Prítomných bolo aj šesť obyvateľov dediny vzhľadom na jej ľudnatosť. Výsledky prieskumu poukazujú na to, že obyvatelia poddanské povinnosti plnili doteraz podľa obyčaje, najstarší obyvatelia si však pamätali, že pred rokom 1720 obec odvádzala záložnému pánovi činžu 1000 zlatých ročne ako formu feudálnej renty. V rámci prieskumu sa zisťovali osohy a škody, ktoré pociťovali poddaní. Tento bod vlastne ilustruje hospodárske pomery vo Veľkom Rovnom v tých časoch. Chotár vzhľadom na horský ráz terénu nebol veľmi úrodný, rozkladal sa po vŕškoch a ťažko sa obrábal. Siali sa zväčša oziminy, úhor nemali. Časť menej kvalitného poľa nechávali “na prielohy”, kde pásli dobytok a kosili seno. Na oračku používali dvojzáprah býkov, zriedkavejšie konský záprah. Isté problémy boli so zásobovaním palivovým a stavebným drevom. V minulosti bol dreva dostatok, ale v priebehu desaťročí lesy vyrúbali, zrejme s drevom obchodovali. Obyvatelia užívali lesné komplexy Madzín, Buková a Črmná. Rozšírené bolo pestovanie kapusty, ktorú dorábala každá rodina. V záhradách pri domoch pestovali ovocné stromy a kosili tu trávu. Obecných lúk bolo málo, iba na osem koscov, a to v lokalitách Na pasekách a Na Kavčovej. Kosili však len raz ročne.

Prieskum zachytil významné údaje o mimopoľnohospodárskych zdrojoch príjmov poddaných z Veľkého Rovného. Časť produkcie realizovali na trhoch v Bytči, Žiline, Považskej Bystrici, Púchove, ba s tovarom chodili až na Moravu a do Sliezska. Obchodovali s vlnou, čo svedčí o chove oviec vo veľkom, tabakom, sušeným ovocím a tiež s obilím. Furmančenie podmieňoval dostatok záprahového dobytka, ktorý v dedine nechýbal.

Ďalšou etapou bol súpis predurbárskeho stavu, ktorý prebehol hneď v nasledujúcich dňoch 13. – 19. novembra 1770. Zisťoval sa rozsah intravilánu a možnosti výsevu v extraviláne v bratislavských mericiach. Súpis vykazuje vyše 670 sedliakov, 23 želiarov s domom a 19 podželiarov bez domu, ktorí našli útulok v príbytkoch sedliakov. Rozdrobenosť pôdy bola v dedine úžasná. Na jednej bývalej celej usadlosti hospodárilo aj niekoľko desiatok rodín. Želiari pôdu neužívali. Zo súpisu vyplýva, že k relatívne najbohatším sedliakom patril Ondrej Cipko, ktorý užíval jednu šestinu usadlosti s intravilánom 1,75 bratislavskej merice a s oráčinami s výsevom 33 meríc. V susedných obciach by patril iba k prostredne zámožným. V roku 1770 sa vo Veľkom Rovnom vyskytovali priezviská, ktoré sú bežné i dnes a tak veľa rodín si uchovalo kontinuitu osídlenia. Za zmienku stojí, že v tak ľudnatej obci nebola v dňoch súpisu ani jedna krčma, čo sa tu výslovne uvádza.

Tereziánsky urbár bol uvedený do života 4. júna 1772. Podpísal ho notár Trenčianskej stolice Štefan Ugrovič a provizor Bytčianskeho panstva Štefan Lukáči.

Jedným z výsledkov urbárskej reformy bolo prekvalifikovanie väčšiny poddaných na želiarov. Sedliakov zostalo 143. Urbár poddaným zabezpečoval napríklad pasienky pre ich dobytok a dovoľovalo sa im zbierať suché a na zemi ležiace drevo. Už spomínaný najväčší sedliak v dedine Ondrej Cipko obrábal po reforme päť osmín usadlosti, od ktorej odvádzal 33 dní záprahovej alebo 66 dní ručnej roboty do roka. Okrem pravidelnej roboty musel poddaný tri dni ročne poľovať pre svojho zemepána. Sám však nemal právo lovu a rybolovu.

Väčšinu závislého obyvateľstva po tereziánskej urbárskej reforme tvorili vo Veľkom Rovnom želiari s domom. Rozsah intravilánu, ktorý užívali, bol pevne stanovený na 2 bratislavské merice. Ich robotové povinnosti boli vymedzené na 18 dní ručne do roka.

V roku 1770 zo 706 rodín bolo 646 sedliackych,39 želiarskych, z ktorých 19 už nemalo vlastný dom a 18 rodín bolo podželiarskych (hofierskych), bývajúcich v podnájme. Okrem chovu oviec, dobytka a poľných prác na vlastných hospodárstvach sa obyvatelia Rovného zaoberali obchodovaním s vlnou, sušeným ovocím, obilím a tabakom na trhoch, ďalej furmanskou prepravou vína z južného Slovenska a sezónnymi poľnohospodárskymi prácami vo vinohradoch, pri zbere sena a pri žatve a mlatbe na Dolniakoch. Panstvu odovzdávali 632,11 zlatých za celú obec ročne. Desiatok vyplácali peňažne poplatkom 10 denárov od každej chovanej ovce a 20 denárov od chovanej kozy. Mali aj ďalšie povinnosti, napríklad 2 zlaté od destilačného kotlíka na výrobu pálenky. Za každú celú usadlosť bolo ďalej treba ročne odovzdať 2 kurence, 2 kapúny, 12 vajec a 1 holbu topeného masla.

Tereziánska urbárska regulácia zrušila posledné zvyšky niekdajších valašských výsad a postavila obec na úroveň ostatných poddanských dedín. Na čele obce stál richtár s troma radnými. K symbolom obecnej správy patrila i obecná pečať, ktorá sa tešila takej vážnosti, že si ju požičiavali aj susedné obce, pokiaľ nemali vlastnú. Najstarší zachovaný doklad použitia rovnianskej obecnej pečate je práve z takéhoto zapožičania do Dlhého Poľa roku 1776. Z nejasného odtlačku pečate priemeru asi 38 mm možno rozoznať kolopis SIGILLVM P(AGI) ROWNE S.MICHA(EL) a obraz patróna kostola s mečom a miskovými váhami v rukách.

Najneskoršie so vznikom farnosti môžeme predpokladať existenciu miestnej školy, pretože členom plateného farského personálu bol i rektor, čiže organista a učiteľ v jednej osobe a to prinajmenej od začiatku šesťdesiatych rokov 18. storočia.

V roku 1784 tu žilo 4558 ľudí v 925 domoch. Tento doteraz najvyšší počet obyvateľov obce súvisí s tunajšou existenciou pobočky bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva. Táto spoločnosť združovala celú vtedajšiu slovenskú inteligenciu od roku 1788 až do konca storočia. Jedna z jej šiestich pobočiek tzv. stánkov, podriadených centrále v Trnave, sídlila zásluhou Jozefa Otrokócziho, zakladajúceho člena Tovarišstva a rovnianskeho farára, ako i jeho agilného pomocníka tzv. zberača Jozefa Ševčíka, práve v Rovnom. Rovniansky stánok Tovarišstva evidoval v rokoch 1792 – 1795 sedemdesiat predplatiteľov kníh z Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy, čo predstavuje 14 percent z celkového počtu asi 500 členov na celom Slovensku. Rovniansky stánok v porovnaní s ostatnými stánkami je pozoruhodný i svojím civilným charakterom, pretože z 25 príslušníkov občianskych povolaní 9 patrilo k drobným živnostníkom, 9 k župnému a obecnému úradníctvu a 7 k hospodárskemu úradníctvu panstiev, čo spolu tvorilo takmer štvrtinu všetkých svetských členov. Priamo z Rovného boli členmi farár Otrokóczi, jeho nástupca Rumpel, kaplán Ševčík, notár a kupec Jurčovci. Medzi aktívnych členov rovnianskeho stánku sa rátal aj cirkevný spisovateľ Ondrej Mésároš, farár z Dubnice nad Váhom.

V rokoch 1791 – 1806 bol richtárom Rovného Jozef Ďuriš. Obec roku 1791 dala zhotoviť v Kremnici u Jána Lamba pre kostol nový zvon, ktorý s dopravou a zavesením stál 604,75 zlatých. Z roku 1801 je už prvá konkrétna zmienka o miestnej škole. Obec mala v tom čase 827 domov, v ktorých žilo 282 sedliackych a 545 želiarskych rodín. Na pôde 26 a 2/8 usadlostí (asi 260 ha) tu poddaní chovali celkom 2093 kusov hovädzieho dobytka, z toho 1421 kráv a 672 jalovíc, ďalej 210 koní a 3857 oviec. Celkový počet dní poddanskej roboty na panskom predstavoval za obec Rovné úctyhodné číslo 1662 dní s poťahmi a 10135 dní ručnej práce. V Rovnom bolo začiatkom 19. storočia 8 mlynov, 4 píly a valcha, poháňané silou vodných tokov pretekajúcich chotárom. Na riečke Rovnianke, priamo v dedine, bol panský mlyn, v chotári Podkriváč bol takmer manufaktúrny komplex mlyna, píly a valchy, ďalej tu boli Čepeľovský mlyn a píla, Sorádsky mlyn, fojtovský mlyn, Podpeklanský mlyn a Žilinčárovská píla.

Na píle Jána Ďuriša pri tehelni v roku 1930

Na potoku Priesek pracoval Kmisovský mlyn, na potoku Žernove zasa Žernovský mlyn a na Čiernom potoku Labajovská píla. V dedine malo vyhne 8 kováčov, ktorí platili po jednom zlatom za to, že si v panskom lese Čemerka mohli páliť drevené uhlie. Ďalší príjem panstva plynul z prenájmu dvoch panských krčiem a z povolenia troch ďalších privátnych na kopaniciach.

Na píle Jána Ďuriša pri tehelni v roku 1930

Roku 1801 sa napríklad vo všetkých piatich krčmách vypilo 885 sudov piva, 204 sudov vína, 155 sudov pálenky a 16 sudov likérov. Panstvo preto stavalo ešte jednu krčmu na úpätí vrchu Semeteš, ktorá mala začať prevádzku od roku 1802. Počet robotných dní na panskom vzrástol do roku 1806 na 16320 dní za rok.

Drndúlovský, predtým Kadákovský dom v roku 1943, teraz pohostinstvo “Kongo”

Z obecného hospodárenia ako zaujímavosť z richtárskych účtov za rok 1806 uvádzame výplatu 20 denárov na korbáč na potrestanie neporiadnice. Rovnako zaujímavý je ďalší údaj o výplate boženíkovi, ktorý opravoval cestu v Hričove, údajne s dôvodom “aby nás nebil”.

V roku 1828 žilo v obci Rovné 3097 obyvateľov v 795 domoch. Vo všetkých ukazovateľoch možno konštatovať veľké úbytky, svedčiace o úpadku dobytkárstva, ovčiarstva i povozníctva a o celkovej zbedačenosti obyvateľstva. Pri vyššom počte obyvateľov, väčšej rozdrobenosti pôdy spôsobenej dedičským delením z generácie na generáciu tradičné spôsoby obživy prestávali plniť svoju funkciu, preto si mnohí Rovňanci museli obživu hľadať inde – pri sezónnych poľnohospodárskych prácach v úrodnejších krajoch, pri podomovom obchode a potulných remeslách.

Daňový súpis z roku 1828 obsahuje prvý konkrétny doklad o drotárskom remesle, keď uvádza: “Tunajší ľud, veľmi zručný v remesle opletania hlinených nádob a džbánov drôtom, výroby pletiva a drôtených úžitkových predmetov, ich predajom vo svete si hľadá prostriedky na obživu, aby si kúpil, čo nemôže dopestovať v tvrdej rodnej zemi”.

Z roku 1836 pochádza nové obecné pečatidlo, ktoré opakuje motív staršej pečate, obohatený o postavu ležiacu pod nohami patróna kostola. Vtedy obec mala bez filiálnych kopaníc 3221 obyvateľov, z toho 21 židov. Z roku 1843 jestvuje doklad o vykonávaní potulného drotárskeho remesla obyvateľmi obce Rovné, ktorý konštatuje dávnejšiu a pre Rovné už vtedy príznačnú tradíciu. Šlo o drotárstvo v prvotnej podobe v pravom zmysle slova, teda v poskytovaní servisu pri údržbe a oprave hrnčiarskych výrobkov a vo výrobe a predaji drôtených úžitkových a ozdobných predmetov. Vraj až 7/8 obyvateľstva obce vandrovalo na všetky strany. Rovné spolu s Dlhým Poľom je tu označené za kolísku slovenského drotárstva.

Rovné prešlo z feudalizmu do kapitalizmu ako drotárska obec, čo našlo svoju symbolickú proklamáciu v prijatí novej obecnej pečate s vyobrazením drotára s batohom a vandrovníckou palicou a s kolopisom : SIGILLUM POSSESSIONIS ROVNÉ 1854. V Rovnom vtedy žilo do 6000 obyvateľov.

Zemepán Pavol Esterházi v roku 1859 celé bývalé panstvo Bytča založil drevoobchodníkovi Leopoldovi Popperovi, ktorý všetko roku 1868 aj odkúpil.

Počet obyvateľov Rovného poklesol na 4505 roku 1869 a 4422 roku 1874, z toho asi polovica na kopaniciach. Svoj vplyv na to malo iste i drotárske vandrovníctvo, ktoré zmenilo svoj ráz a rozšírilo svoj akčný rádius vari na všetky krajiny Európy a na ostatné svetadiely. Drotárske poštové zásielky domov iste ovplyvnili zriadenie pošty v Rovnom, ktorej existencia je doložená od začiatku sedemdesiatych rokov. Údajne v roku 1870 bola na Ivore postavená školská budova s jednou triedou.

Roku 1877 v obci žilo 4503 ľudí v 865 domoch. Chotár mal 10279 katastrálnych jutár, z ktorých tretinu tvorili málo úrodné polia, tretinu pasienky, asi pätinu lesy a zvyšok lúky a neproduktívne pozemky. Na tejto pôde hospodáril popperovský veľkostatok rukami najatých bezzemkov a 940 maloroľníkov, ktorí chovali 32 koní, 1500 kráv, 500 oviec a 50 kôz. Remeslom a obchodom sa živilo 112 maloživnostníkov. Medzi nimi bolo najviac drotárov (80), potom 12 mlynárov, 6 obchodníkov s rozličným tovarom, 3 priekupníci s ovocím, 3 krčmári, 2 čižmári, 2 mäsiari, kováč s pomocníkom a krajčír. Vrstvu inteligencie predstavovali farár, kaplán, rektor, notár a poštmajster.

Zákonným článkom XXII/1886 sa Rovné stalo tzv.veľkou obcou s predpísaným zložením obecného predstavenstva. Podľa obecného štatútu z roku 1887 ho tvorili richtár, podrichtár, dvaja radní, obvodný notár, sirotský poručník a rátal sa sem i obvodný lekár, pôrodná asistentka, k podriadenému personálu obce patrili dvaja zriadenci, lesný hájnik, dvaja poľní hájnici a hlásnici. Richtárom bol Ondrej Ďuriš, ktorý v roku 1894 dostal cisárske vyznamenanie za dlhoročné verné služby.

Farský kostol – prostredie v súčasnosti Posviacka kostolných zvonov 23.5.1926

O prístavbe kostola sa začalo uvažovať v roku 1897. 14. apríla 1901 zásluhou kaplána Ernesta Koseca, kanonika Jozefa Stráňavského, notára Petra Igondu a organistu – učiteľa Alexandra Ballaya zišlo sa asi 2000 občanov na zhromaždenie, kde rozhodli o zväčšení a okrášlení kostola a zvolili 60 členný výbor. Najväčšou starosťou bola finančná stránka. Medzi najväčších darcov patrili: vtedajší kráľ František Jozef I., ktorý dal 500 korún, biskupský úrad a vtedajší patrón kostola barón Popper, ktorý okrem 2000 korún dal i drevo na krov. Okrem toho i mnohí miestni občania obetovali na kostol primerané čiastky, dokonca aj miestni Židia.

Súbeh na prístavbu bol vypísaný 20. februára 1902. Rozpočet bol na 47 881 korún. Stavba bola zadaná Jánovi Šamánkovi, staviteľovi z Bytče. Práce sa začali 10. apríla. Posviacka základného kameňa, do ktorého uložili zakladací spis, bola 16. apríla 1902. Postavili svätyňu kostola. Po tejto prístavbe vonkajšia dĺžka kostola dosahuje približne 45 m, pristavili teda časť dlhú asi 11 metrov. Tiež pristavili obe dnešné sakristie (komôrky), zhotovili nový krov, vymenili šindľovú krytinu a kostol pokryli plechom. Namiesto kamennej dlažby urobili novú podlahu z dlaždíc.

Posviacka zväčšeného kostola bola 5. októbra 1902. Veža kostola mala pôvodne tri zvony. Prvý vážil 12 centov a 24 libier – 685 kilogramov, mal na bokoch odliate obrazy Nepoškvrnenej Panny a sv. Jozefa. Druhý zvon vážil 7 centov a 8 libier – 396 kilogramov, bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Tretí najstarší zvon bol gotický, vážil 168 kilogramov. Počas prvej svetovej vojny zobrali tri zvony. V roku 1926 za farára Ernesta Koseca boli kúpené štyri nové zvony. Slávnostnú posviacku zvonov vykonal biskup Dr. Karol Kmeťko vo svätodušnú nedeľu 23. mája 1926. Na veži sú z nich tri, štvrtý je pravdepodobne v kaplnke v Hájku. Tieto zvony sú od zvonolejára Oktáva Wintera z Broumova. Všetky majú názov “SVETOVÁ VOJNA VZALA – LÁSKA NAVRÁTILA – ULIATY V ROKU 1926 Z MILODAROV VERIACICH.”

Chrám má monštranciu barokovo-rokokovú z roku 1763 a barokovo-rokokový kalich z roku 1773.

Koncom 19. storočia počty obyvateľov vykazujú kolísanie a počty domov trvalý úbytok: roku 1888 žilo 3927 obyvateľov v 849 domoch, roku 1895 žilo 3989 ľudí v 818 príbytkoch a v roku 1900 tu žilo už len 3835 ľudí v 792 domoch.

Na prelome storočí sezónni poľnohospodárski robotníci z Rovného pravidelne chodievali na zadunajské veľkostatky. Drotári sa až do 1. svetovej vojny zamerali predovšetkým na Rusko, Poľsko a Čechy. Podomoví obchodníci, najmä s drobnou galantériou, chodili po celej monarchii. Dočasní vysťahovalci prinášali domov zárobok. Na jeho podchytenie vznikla v Rovnom pred rokom 1895 poštová sporiteľňa. Z prosperity ťažila i obec vyrúbením vyšších obecných poplatkov. Práve týmto zdôvodňovali obyvatelia osád Semeteš, Vrchrieka, Dučkov, Zádubie, Jedľovník a Šatina svoje žiadosti k župe v rokoch 1897 – 1899 o odtrhnutie od obce Rovné. Župa im vyhovela, a tak v roku 1902 malo Rovné 3755 obyvateľov v 748 domoch. Chotár mal už len 8804 katastrálnych jutár a patrili doňho časti: kopanica Bachroni, osady Biele, Bieščári, kopanica Bukovky, osada Čepele, kopanice Črmná, Dolinky, Holisky, osada Horevsie, kopanice Ivor, Jama, osada Jarošovce, kopanice Kýčerka, Koštíkovce, Kováčovce, osada Kútie, kopanice Lubce, Marinovce, Morávkovce, Možješovce, osada Osobité, dvoje kopanice Podluby, dvor Podkriváč, osada Podpeklo, kopanice Podskálie , Popor, Potoky, Predný Madzín, Prostredný Madzín, Ráztoky, osada Rimanovice, kopanice Rovné, Soľné, osada Uhelné, kopanice U Hrivkov, U Medveďov, U Mikoškov, osada U Ninisov, kopanice U Ovsených, U Rarov, U Škrkoňov, U Štelov, U Sedalov, U Strýčka, U Valuchov, Vyšný Žernov, Vrchselné, Zadný Madzín, Záblatie, Žernov a osada Žernov. Kvôli úplnosti treba uviesť aj ostatné osady a kopanice: Bobčíkovce, Brtalovce, Hasilovce, Ivancovo, Jačkovce, Korábovce, Mlynné, Ostrice, Patovce, Semeteš, Sovárovce, Suchá dolina, Šalagovce, Šindelné, Vrchrieka a Žitkovce.

Žandárska stanica bola zriadená v roku 1902 a 22 rokov slúžila aj pre Dlhé Pole. Z Rovňanovského domu sa v roku 1931 presťahovala do Drndúlovského domu – budova bývalej účastinárskej spoločnosti Drotár. Sezónne vyľudňovanie obce sa stalo osudným pri veľkom požiari 4. augusta 1904, keď ľahla popolom značná časť obce v ústredí. Zhorelo 64 obytných domov a trikrát toľko hospodárskych stavísk. Ku stratám na životoch našťastie nedošlo, ale ohňu padol za obeť dovtedy pomerne ucelený rázovitý vzhľad drevenej zrubovej zástavby. Po tomto požiari sa v Rovnom začali vo väčšej miere stavať murované domy so secesnými prvkami na fasáde. Vtedy tu žilo 4934 obyvateľov, z nich 2498 v obci a 2436 v osadách a na kopaniciach.

V rámci všeobecného pomaďarčovania názvov slovenských obcí roku 1907 bol našej obci úradne pozmenený názov na Nagyróna, ktorého spätným prekladom do slovenčiny vznikla zasa dnešná podoba jej názvu. Podľa obecného štatútu z roku 1909 sa správa obce členila na obecné predstavenstvo, obecné zastupiteľstvo a obecný personál. Richtárom bol vtedy Juraj Ďuriš. Okrem neho do predstavenstva patril obecný notár, obvodný lekár, podrichtár, štyria radní, obecný poručník a pokladník. Obecné zastupiteľstvo malo 38 členov. Správny a pomocný personál obce tvorili podnotár, pôrodná babica a zriadenci: dvaja obecní sluhovia, úradný doručovateľ, dvaja noční hlásnici, sedem poľných a jeden lesný hájnik, štyria cestári. Okrem lekára a notára, ktorí boli štátnymi zamestnancami, všetkých platila obec. Prostriedky na to čerpala z obecného rozpočtu, ktorého príjmovú časť tvorili popri výnose z obecného majetku a občasných župných subvenciách najmä obecné dane vyrubované občanom vo výške od 10 do 60 korún ročne. V roku 1910 mala obec 3911 obyvateľov. V osade Bieščare bola postavená v roku 1912 jednotriedna škola, doplnená v roku 1931 prístavbou ďalších tried, pretože už v roku 1929 sa tu učilo 160 žiakov vo veku 6 – 14 rokov v dvoch triedach dvoma učiteľmi.

V rámci celoštátnej hospodársko-osvetovej kampane vznikli roku 1912 Rovniansky gazdovský krúžok a Družstvo pre poistenie proti uhynutiu dobytka s cieľom zlepšiť hospodárenie tunajších maloroľníkov a zvýšiť tak úroveň miestneho poľnohospodárstva. Prvá svetová vojna v rokoch 1914 – 1918 narušila tok bežného života v mieri. Väčšina rovnianskych mužov vykonávala vojenskú službu, tak ako aj ich otcovia a dedovia za posledné polstoročie, v trenčianskom 15. domobraneckom, ale najmä v 71. pešom pluku, ktorý bol všeobecne známy ako “drotársky regiment”. Pred sklonkom vojny v júni 1918 sa viacerí z nich zúčastnili na vojenskej vzbure náhradného práporu tohto pluku v Kragujevci.

Zánik Rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 priniesol zmeny aj v našej obci. Po prevrate obyvatelia vyhnali spod Ivora židovského obchodníka Adolfa Lipschera a jeho dom vypálili.

V roku 1919 premenovala Národná rada v obci na čele s Jozefom Buchcárom hlavnú cestu, vedúcu obcou, na Wilsonovu cestu, Horevsie na Masarykovu ulicu a Rimanovice na ulicu generála Štefánika. Tieto pomenovania sa však neujali.

V tom čase bol aj návrh pomenovať obec Bytčianske Rovné, čo obecné zastupiteľsto 10.októbra 1925 odmietlo a žiadalo pomenovanie dnešné.

Obec mala v roku 1921 4017 obyvateľov, ale neboli započítaní putujúci drotári. Rozpad monarchie a vznik nových hraníc v Európe spôsobili zánik drotárskeho vandrovania. V roku 1922 ich bolo v bytčianskom okrese len 266.

V liste trenčianskeho župana Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska (1920) sa uvádza, že: “najlepší liek by bol, keby v drotárskych krajoch obyvateľstvo našlo si obživu a nebolo existenčne nútené k hauzírke.”

Ešte precíznejšie túto skutočnosť vyjadril drotár Jozef Džavík: “Chcejúc tejto nastávajúcej biede aspoň čiastočne odpomôcť, aby sa žilo životom novým a zahatilo aspoň čiastočne zbytočné vyvandrovanie, aby sme nie ľudí, ale ich výrobu vyvážali, za tým účelom som chcel realizovať plán a síce: založiť dajakú svojpomocnú spoločnosť na výrobu kovového náradia v obci Rovné ako stredisku drotárov”.

Krokom k realizácii bola akcia Slovenskej národnej a roľníckej strany v Žiline, zvaná anketa. Išlo o zhromaždenie zainteresovaných ľudí za účasti vlády, ktorí prerokovali problematiku založenia Prvého slovenského družstva umeleckého plechárskeho a drôteného priemyslu 10. októbra 1920. Valné zhromaždenie zvolilo päť členov predsedníctva, z nich napríklad Pavla Džavíka a Imricha Mančára, ruských drotárov z Veľkého Rovného. Štát prisľúbil milión korún, no v skutočnosti bola jeho štedrosť len polovičná. Drotári upisovali akcie, dovedna sa nazhromaždilo 60 tisíc korún.

Družstvo malo obsiahnuť celú drotársku oblasť a poskytnúť prácu 8 – 10 tisíc ľuďom, v Rovnom a vo Vysokej nad Kysucou sa mali vybudovať základné továrne s dielňami pre 700 robotníkov a dve menšie v Turzovke a v Kysuckom Novom Meste. Mal sa tu vyrábať bežný kuchynský a domáci riad z drôtu a plechu, zariadenia pre práčovne, mliekarne, včelíny a podobne. Vládni činitelia však chceli celú záležitosť riešiť len čiastkove, v rámci akcií zveľaďovania živností. Myšlienka družstva mala i odporcov. Majetkove silní bývalí majitelia drotárskych dielní až na malé výnimky sa postavili proti družstvu a založili konkurenčnú akciovú spoločnosť Nektár ešte v roku 1921 s rovnakým výrobným programom, okrem toho bolo jej cieľom spracovávať ovocie a lesné plody, vyrábať sirupy, šťavy a likéry, mliečne konzervy. V skutočnosti sa obmedzila na výrobu plechového a drôteného tovaru.

16.júla 1922 vykonali formálne likvidáciu Družstva na valnom zhromaždení vo Veľkom Rovnom. Na II. valnom zhromaždení Nektáru 15.októbra 1922 vo Veľkom Rovnom došlo k spojeniu Nektáru s bývalým družstvom. Postavili aj účelovú budovu továrne s fabrickým komínom, v ktorej neskôr bola prevádzka dnešného družstva Ľudová tvorba (Drndúlovský dom).

V továrni pracovalo vyše 20 robotníkov. V roku 1925 sa ukázali prvé známky úpadku a továreň zastavila prácu. Na schôdzi 5.júla 1925 robotníci odstránili nesvedomitú správu a vymenovali novú, ale aj tak došlo k odpredaju závodu na verejnej dražbe v roku 1926.

Prvé zdravotné stredisko údajne bolo v roku 1920 umiestnené v budove pôvodného obecného domu a prvým lekárom bol Dr. Grünfeld. 1. augusta 1925 bola miestnym spolkom Červeného kríža zriadená zdravotná stanica, ktorej obec prepustila adaptovanú epidemickú nemocnicu, možno v budove bývalého notárskeho úradu. Miestny spolok Červeného kríža už v roku 1930 vydržiaval lekársku poradňu pre chudobných. Poštový úrad, založený v 70. rokoch minulého storočia, spomína sa v štatistikách od roku 1919, od roku 1926 bol osobitný listonoš pre Vrchy. Telefón do obce Veľké Rovné a ďalej do Dlhého Poľa bol zavedený v prvých mesiacoch roku 1928. Dňom 28.októbra 1936 začala fungovať verejná telefónna a telegrafná hovorňa na Ivore v drevenom hostinci J. Boľačku. U Bieščárí bola zriadená verejná telefónna hovorňa v jeseni roku 1943 v obchode Štefana Pánika.

Miestny odbor Matice slovenskej bol založený v roku 1921, mal 17 členov,predsedom bol Jozef Žilinčár a tajomníkom Matúš Kavec. Mal knižnicu so 100 zväzkami a vlastné javisko. Uskutočnil 3 akadémie a 6 divadiel. Neskoršie jeho činnosť ochabla a v roku 1926 sa úplne rozišiel. Svoju knižnicu daroval obecnej knižnici. Obecná verejná knižnica bola založená v roku 1923, od začiatku ju viedol Jozef Žilinčár. Ku dňu 31.12.1936 knižnica mala 860 zväzkov.

Obecné zastupiteľstvo na schôdzi 22. novembra 1924 uznieslo sa zriadiť dobrovoľný hasičský zbor pod predsedníctvom notára Justína Fojtíka. Založený bol 25. februára 1925 a jeho prvým veliteľom bol Ján Sršník.

Dobrovoľný Hasičský zbor obce v roku 1928

Novú modernú hasičskú striekačku kúpili v roku 1928. Po jej posviacke 1. júla 1928 bola u Čepelí hasičská zábava.V nasledujúcom roku kúpili hasičskú zástavu. 21. júla 1935 bola posviacka základov hasičského skladišťa.

Posviacka hasičskej striekačky Hasičského zboru v roku 1928

Autobusovú dopravu zaviedol Adam Húserík v roku 1924 do Veľkej Bytče a späť a to dvakrát denne. Od 1. decembra 1925 bola autobusová doprava rozšírená až na Ivor.

Prvé autobusové spojenie vykonával Adam Húserík do Bytče, fotografia z roku 1924

Adam Húserík spomínal, že keď chcel, aby ľudia išli autobusom, musel im kúpiť vypiť, aby sa nebáli. Keď chcel chodiť autobusom, musel najprv opraviť cesty.

Vstup do obce od juhu v 60 – tych rokoch 20. storočia

Na zasadaní obecného zastupiteľstva 20. júla 1930 sa rokovalo o zavedení elektrického osvetlenia do našej obce. Väčšina obecného zastupiteľstva vec odmietla odvolávajúc sa na to, “že väčšina obce, teda Vrchy, by nemala z toho žiadny osoh a ťarchy by museli rovnako znášať.” Preto sa prvýkrát na uliciach elektrickým svetlom svietilo až 2. októbra 1937. Od tohoto dňa postupne bola zavádzaná elektrina do jednotlivých domov. Do Vianoc bolo elektrické osvetlenie asi v 90 domoch a tiež i v kostole. Na Vrchoch bola elektrifikácia uskutočnená v roku 1956.

Prvé rádio v obci si zaviedol riaditeľ školy na Ivore Štefan Kuhajdík 25. októbra 1926.

V roku 1929 bolo v celej obci 735 žiakov v 11 triedach, 8 miestnostiach a s 11 učiteľmi. Na jedného učiteľa pripadalo 64 žiakov. Pod Ivorom v roku 1930 vyučovalo 7 učiteľov 380 žiakov v 4 miestnostiach.

Škola pod Ivorom v roku 1923, uprostred správca Podhorský

V roku 1930 mala obec 4450 obyvateľov, z toho 349 dočasne neprítomných.

V roku 1930 postavili pred kostolom sochu na pamiatku padlých v 1. svetovej vojne. Túto prácu urobila firma R. Rimpler v Piešťanoch. Pieskovcová socha znázorňuje Krista a raneného vojaka a na žulovom podstavci sú vyryté mená vyše 100 padlých. Posviacka sa konala vo štvrtok 14. septembra 1930.

Pamätník padlým z obce v prvej svetovej vojne pred kostolom

Divadelný ochotnícky krúžok sa utvoril pod vedením notára Jozefa Pagáča v roku 1930. Od Sokola v Bytči kúpil celú súpravu kulís. V roku 1932 zahrali divadelné predstavenie “Z otroctva k slobode”. V roku 1928 bolo školské divadelné predstavenie “Drotár”. Na Ivore sa už v roku 1928 spomína divadelné predstavenie “Posledný muž”, zásluhou učiteľského zboru v škole, ochotníci na Ivore pod vedením Štefana Kuhajdíka zahrali 1. januára 1928 divadelné predstavenie “Tá naša Marča”, 19. februára “Už sú všetci v jednom vreci” a Kronika obce spomína 27. januára 1935 založenie Ochotníckeho a vzdelávajúceho krúžku “Ivor” zásluhou učiteľa Šumu, ktorý mal až 80 členov, zahrali 3 divadelné predstavenia a zakúpili nové kulisy.

Futbal sa systematicky začal hrať v našej obci v lete v roku 1931. V tom roku v ôsmich z deviatich zápasov zohraných so susednými obcami vyhrali. Športovisko na Nivách je otvorené od 12.8.1945, vtedy vznikol aj Športový klub (ŠK) Veľké Rovné.

Kino vzniklo v roku 1949 a hrávalo v budove Potravinového družstva na námestí v ústredí.

Budova Potravinového družstva v ústredí obce v roku 1905

K oživeniu myšlienky drotárskej továrne došlo v roku 1940. 2.marca 1941 bolo založené Drotársko – plechárske družstvo Svetom so sídlom vo Veľkom Rovnom. V januári 1942 ho preložili dočasne do Žiliny. Prvým predsedom družstva bol Jozef Mičieta. Podnik mal spočiatku 20 robotníkov, 10 učňov, 2 vedúcich a 1 účtovníka. 4. júla 1943 usporiadalo pod šírym nebom Medzi Hájnicami drotársky kongres. Mal byť stretnutím všetkých na okolí žijúcich drotárov. Zúčastnili sa ho i zástupcovia vtedajšieho politického a kultúrneho života. Ministrovi vnútra odovzdali diplom čestného drotárstva napísaný na plechu, ktorý so schránkou upletenou z drôtu bol veľmi cennou prácou. Popoludní bola veľká slávnosť. Na kongrese sa zúčastnilo asi 3000 ľudí. Družstvo sa v roku 1944 dostalo do veľkej straty a zachránili ho drotári na valnom zhromaždení zbierkou. V roku 1945 sa družstvo dostalo pod národnú správu. V roku 1948 sa malo zrušiť, ale len prerušilo činnosť na určitý čas. 29. júna 1952 sa už konalo mimoriadne valné zhromaždenie družstva SVETOM. Svoju hlavnú činnosť vykonávalo vo Veľkom Rovnom. Začalo sa s výstavbou novej haly v priestore dnešného areálu družstva. Hlbší obraz činnosti výrobného družstva Svetom možno nájsť v rovnomennom zborníku, vydanom v roku 1980.

V roku 1948 boli pred kostolom umiestnené pieskovcové sochy vierozvestov svätých Cyrila a Metoda, pôvodne zhotovené sochárskou firmou Semerák v Olomouci už v roku 1947, ale sochy boli nesúmerné, preto boli dodané nové.

Inými významnými pamiatkami sú baroková kamenná socha svätej Anny s malou Pannou Máriou, pochádzajúca z roku 1760, umiestnená pri fare, prícestná kaplnka Sedembolestnej Panny Márie z 19. storočia, umiestnená pred odbočkou na Horevsie, kaplnky v Hájku možno z polovice minulého storočia a na Žernove zo začiatku 20. storočia. Veriacim desaťročia slúžia kaplnky na Záblatí a v Soľnom.

Kaplnka v Žernove a hostinec u Majstríka v roku 1924

Počiatky výrobného družstva Ľudová tvorba možno klásť do roku 1949. Vzniklo ako pobočka družstva Ľudový umelecký priemysel s ústredím v Bratislave. Počiatky boli veľmi ťažké. Strojné zariadenie tvorilo 10 ručných krosien, na ktorých sa vyrábali najmä dámske bavlnené pestrotkané šatky. Spočiatku tu pracovalo asi 80 ľudí. V roku 1952 sa rovnianska prevádzka osamostatnila a vzniklo samostatné výrobné družstvo pod názvom Ľudová tvorba. V roku 1956 uskutočnili rozsiahlu mechanizáciu strojného zariadenia: miesto ručných krosien zaradili do výroby mechanické tkacie stavy na elektrický pohon. Výstavba nových budov administratívy a výroby sa začala v roku 1972.

Desaťročia pretrvávajúce priestorové problémy škôl vyriešili výstavby budov pod Ivorom v roku 1961 a v ústredí – začiatok stavby 1969, táto so 14 učebňami a ďalšou vybavenosťou.

Výstavba obchodného domu v ústredí začala v roku 1969.

Sídlom správy obce bol pôvodne Obecný dom, v ktorom sídli dnes zdravotné stredisko, postavený v minulom storočí. Až v roku 1960 sa začalo s výstavbou novej budovy, ktorá bola otvorená 23.januára 1971.

V ďalšom desaťročí bol vybudovaný Kultúrny dom pod Ivorom vrátane obchodného strediska.

V roku 1961 žilo v obci 4648 obyvateľov v 937 domoch, v roku 1971 4293 obyvateľov v 1009 domoch s 1101 bytmi.

Významným riešením bytovej otázky bola výstavba sídliska s 316 bytmi v 8 bytových družstevných domoch. V roku 1996 žilo v obci 4066 obyvateľov v 950 trvale obývaných domoch s 1238 bytmi, z toho 918 bytov je v rodinných domoch.

Dĺžka plynofikačnej siete, ktorej stavba začala v roku 1993, bola 8 kilometrov, dĺžka miestnych komunikácií 56 kilometrov a verejného osvetlenia s 500 svetelnými bodmi 20 kilometrov.

V obci bolo 14 predajní potravinárskeho a zmiešaného tovaru, 2 zdravotné strediská so 4 ambulanciami, jedna materská a dve základné školy a dve pobočky peňažných ústavov.

Záujemcom o hlbšie spoznanie histórie obce možno odporúčať okrem uvedených prameňov Pamätnú knihu obce Veľké Rovné, kroniku Rímsko-katolíckej farnosti Veľké Rovné, viaceré publikácie, napríklad Vladimír Ferko:Svetom, moje, svetom – Tatran Bratislava 1978, Milan Ferko: Krátky slovník nárečia slovenského veľkorovnianskeho – Printservis Bratislava 1997 a Hadrián Radváni: Slovenské učené tovarišstvo – Spolok sv. Vojtecha Trnava 1992.

Poznámka zostavovateľa: Cieľom štúdie je priblížiť pri príležitosti 590. výročia prvej písomnej zmienky o dnešnej časti obce Rimanovice náčrt dejín obce, ktorý nie je zďaleka vyčerpávajúci ani úplný. Chce nahradiť iste chýbajúcu monografiu pre záujemcov o miestnu históriu, pretože od vydania niektorých prameňov uplynula dlhšia doba, či dokonca neboli publikované. Za pochopenie pre všetky chyby a nedostatky, ktoré štúdia obsahuje, vopred ďakuje zostavovateľ.