+421 41 5582341
(PaedDr. Magdaléna Michtalíková)
Spoločenská a duchovná kultúra ľudu vo Veľkom Rovnom odrážala sociálne a ekonomické pomery minulosti. Archaický spôsob života rovňanskej rodiny bol spojený s množstvom tradičných obyčajov, zvykov a poverových predstáv, odovzdaných z generácie na generáciu.
Popri tradičnej ľudovej kultúre od začiatkov osídľovania bol v obci silný vplyv náboženstva, ktoré využívalo kultúrne formy, najmä umenie, na šírenie svojej ideológie.
Šíriteľmi nábožensky orientovanej kultúry boli predovšetkým duchovní. Medzi nich však patrili takí, ktorí sa venovali aj širšej kultúrno-vzdelávateľkej činnosti. Boli to predovšetkým členovia Slovenského učeného tovarišstva, ktoré založil Anton Bernolák v Trnave roku 1792. Jedna z jej šiestich pobočiek tzv. stánkov, podriadených centrále v Trnave, sídlila zásluhou Jozefa Otrokóczyho, zakladajúceho člena Tovarišstva a rovnianskeho farára, ako i jeho agilného pomocníka tzv. zberača Jozefa Ševčíka, práve v Rovnom. Rovnianský stánok evidoval v roku 1792 – 1795 sedemdesiat predplatiteľov kníh, čo predstavuje 14% z celkového počtu asi 500 členov na celom Slovensku. Pri prevahe kňazstva vo vtedajšej slovenskej inteligencií je rovnianský stánok pozoruhodný i svojím civilným charakterom, pretože vyše 35% jeho členov patrilo ku svetskej inteligencii. Po odchode Jozefa Ševčíka z Rovného do Bytče roku 1795 ustala i činnosť pobočného stánku v Rovnom a postupne i celého Tovarišstva pre nepriaznivé politické ovzdušie.
O kultúrne povznesenie obce sa programovo usiloval aj odbor obce Matice Slovenskej, založený v roku 1921. Mal vlastnú knižnicu a javisko. V roku 1926 zanikla jeho činnosť. Svoju knižnicu daroval obecnej knižnici, založenej roku 1923. V r. 1928 bola ustanovujúca schôdza, na ktorej bol miestný odbor MS obnovený. V roku 1930 zahájil svoju činnosť ochotnícky divadelný krúžok. Ochotníci zahrali veľké množstvo predstavení a zúčastnili sa niekoľkých súťaží. Pre nedostatok mladých nadšencov však v 80-tych rokoch zanikol. V časti Veľké Rovné – pod Ivorom sa o kultúrny rast zaslúžil najmä František Šuma. Pod jeho vedením bol založený r. 1935 ochotnícky a vzdelávací spolok, ktorý obsiahol 80 členov.
(Obecná kronika, rukopis)
Veľké Rovné nemalo do roku 1971 vlastné kultúrne zariadenie. Od 23. januára 1971 sa v novom kultúrnom dome sústreďujú rôzne kultúrne podujatia v obci. Pre kultúrne účely slúži i sála v obchodnom dome – Ivor. O kultúrny rast v obci sa zaslúžilo v značnej miera aj kino “Drotár”, založené v r. 1949, ktoré žiaľ, pre nedostatok finančných prostriedkov svoju činnosť muselo ukončiť roku 1992.
Kultúra sa šíri v značnej miere aj vďaka masmediálnym prostriedkom, ako sú rozhlas a televízia. Prvé rádio v obci mal správca ľudovej školy pod Ivorom Štefan Kuhajdík. Ten si ho zakúpil 25.10.1926. Prvý televízor bol zakúpený Ľudovou tvorbou v roku 1960. Takmer súčasne si ho kúpil aj Karol Pavelčík. Na týchto dvoch miestach sa sústreďovali obyvatelia obce pri sledovaní televízie.
(Obecná kronika, rukopis)
V apríli 1971 z iniciatívi členov družstva Svetom vznikol 15 členný súbor dychovej hudby. Učinkoval pri rozličných podujatiach obce. Jeho zánik bol podmienený privatizáciou družstva Svetom.
Ľudová kultúra
Zložité hospodárske a sociálne podmienky vývoja tohto regiónu spôsobili značnú retardáciu aj na úseku spôsobu života a kultúry jeho ľudu. Napriek pomerne častým kontaktom časti obyvateľstva, drotármi, s inými oblasťami sa zachovalo v živote rovnianských ľudí až do polovice 20. storočia a miestami až do súčasnosti množstvo archaických javov, ktoré v iných oblastiach Slovenska zanikli už dávnejšie. Súčasné zmeny v spôsobe života a kultúry ľudu tejto oblasti spôsobujú rýchly zánik alebo zmenu väčšiny javov tradičnej ľudovej kultúry. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa v súčasnosti etnografickému a folkloristickému výskumu tejto oblasti začína venovať zvýšená pozornosť. Veď konfrontácia súčasnej životnej a kultúrnej úrovne obyvateľstva s tradičným spôsobom života a kultúry ľudu v oblasti feudalizmu, kapitalizmu, socializmu a súčasným politickým zriadením je zaujímavosťou pre každého obyvateľa obce.
Folklór
Z prozaických útvarov ústnej ľudovej slovesnosti poznáme z okolia Veľkého Rovného nemonologické a fantastické rozprávky, povesti, zo súčasnosti najmä rozprávanie zo života a spomienkové rozprávanie. Početnú skupinu tvoria folklórne diela súvisiace s drotárskymi tradíciami.
Najbohatšiu skupinu ľudovej poézie tvoria ľudové piesne. V nich sa výrazne odrážajú sociálne pomery v minulosti. Najpočetnejšie z nich sú lyrické, najmä žatevné a svadobné piesne.
V minulosti pomerne rozsiahlou skupinou boli rôzne drobné druhy ústnej slovesnosti, najmä detský folklór, hádanky, vyčítanky, posmešné veršíky a podobne. Z ľudových dramatických prejavov sa väčšina viazala k fašiangovým a vianočným zvykom a k svadobnému obradu. (Príloha 2)
Z etnomuzikologického hľadiska sa obec Veľké Rovné zaraďuje ku kysuckému hudobnému dialektu, ktorý patrí do skupiny hudobných nárečí pastierskej kultúry stredného a severného Slovenska. Pastierska ľudová kultúra mala veľký vplyv na zjednotenie prevažnej časti piesňových žánrov. Jej melodika sa stala základom piesňovej tvorby nielen v piesňach spojených so zamestnaním a spôsobom života pastierov, ale aj v ostatných piesňových žánroch. Charakteristická pre ne je viachlasnosť, ktorá zaraďuje túto oblasť medzi najvyspelejšie vokálne oblasti Slovenska. Skupinovú nástrojovú hru reprezentovali sláčikové nástroje a cimbal.
Ľudová tanečná kultúra bola zastúpená krútivými tancami. Naša obec i okolie je kraj bohatý na folklór. Folklórny súbor Rovňan vznikol v roku 1957 vo výrobnom družstve Ľudová Tvorba. Zásluhou profesionality umeleckých vedúcich ako i zanietenosti vedenia a členov súboru sa tento zakrátko vypracoval na vysokú umeleckú úroveň. Ich najväčším úspechom bolo prvé miesto na celoštátnej prehliadke folklórnych súborov výrobných družstiev v pražskej Lucerne v roku 1959. Novodobý FS Rovňan sa sformoval vo februári 2001. Niekoľko mladých ľudí, sa rozhodlo pokúsiť obnoviť túto tradíciu. Dnes sa skladá z tanečnej, speváckej a hudobnej zložky
Spoločenská a duchovná kultúra
Z hľadiska štruktúry možno pre 19. storočie predpokladať rozšírenú formu viacgeneračnej rodiny, najmä rodinu skladajúcu sa z rodičov, ich nesobášených dedí a jedného zo sobášených synov s manželkou a ich deťmi. Napriek existencii početných doplnkových zdrojov obživy, v Rovnom hlavne drotárstva, bola pre spôsob života rodiny rozhodujúca práca na rodinnom hospodárstve. Pri častej neprítomnosti mužov – drotárov, zabezpečujúcich vedľajšie zdroje obživy, väčšinu poľnohospodárskych prác vykonávali ženy. Okrem toho zabezpečovali aj všetky domáce práce. Deti sa zapájali do pracovného procesu od najmladšieho veku. Pásli a kŕmili hydinu a dobytok, pomáhali pri jednoduchších poľných prácach. Dospievajúci chlapci robili už väčšinu mužských prác. Medziosobné vzťahy možno charakterizovať ekonomickou nadradenosťou rodičov voči deťom, podriadenosťou žien mužom. Aj pre výber manželského partnera bolo rozhodujúce ekonomické hľadisko.
Archaický spôsob života rodín sprevádzalo množstvo rozmanitých, tradíciou uchovaných zvykov, obyčají a poverových predstáv, ktoré sprevádzali človeka pri významnejších rodinných udalostiach, výročných sviatkoch i pri práci počas celého hospodárskeho roka. Veľmi rozmanité sú výročné zvyky, najmä zvykoslovie zimného obdobia. K predvianočnému obdobiu sa viažu mnohé praktiky ľúbostnej mágie. Bohaté sú aj zvyky vianočného obdobia, najmä na Štedrý deň. Pri večeri sa dávali na stôl ovos a zemiaky, aby sa ich v nasledujúcom roku urodil dostatok. Štedrovečerné zvyky poskytovali veľký priestor na predpovedanie budúcnosti.
Najzábavnejšie prvky poskytovali zvyky fašiangového obdobia. Fašiang vyvrcholil posledné tri dni pred popolcovou stredou. Večer v nedeľu a v pondelok sa konali veselé zábavy v maskách, v utorok poobede šiel organizovaný sprievod z Horevsia, obyčajne to bol svadobný sprievod. Ponavštevovali viaceré krčmy. Nakoniec sa sústredili v krčme u Buchcára. Tam prišli aj ľudia v maskách z vedľajších dedín (Kotešová, Dlhé Pole, Kolárovice…). Pred polnocou zábava finišovala pochovávaním basy. Fašiangová zábava podvečer popolcovej stredy sa zachovala dodnes.
Rozsiahlu skupinu ľudových zvykov tvorili zvyky spojené s pracovnou činnosťou. Dobré pozorovacie schopnosti a bohaté skúsenosti, vyplývajúce z neustáleho styku človeka s prírodou, dali podnet pre vznik množstvu ľudových pranostík a porekadiel.
Strava, odev, staviteľstvo, bývanie
Naturálne a polonaturálne hospodárenie rovnianských rodín sa v minulosti prejavilo aj v ľudovej strave. V nej sa prevažne vyskytovali také potraviny, ktoré bolo možné dopestovať na rodinnom hospodárstve. Podobne ako v iných chudobnejších oblastiach Slovenska, aj tu sa uchovali viaceré archaické prvky ľudovej kuchyne.
V dávnej minulosti, keď ešte v obci neboli ani jeden mlyn, obilie sa drvilo v stupách. Bežné bolo mletie v ručných kamenných mlynčekoch, žarnovoch. V zásade bola strava v minulosti jednoduchá a značne jednotvárna, väčšinou zemiaky, kapusta. Mäso sa konzumovalo len vo významné výročné a rodinné sviatky. V rovnianskych rodinách sa často varili “púčky” (halušky) s tvarohom, bryndzou a kapustou, “beleše” – placky z postrúhaných uvarených zemiakov, múky, vajcia a mlieka. Zapíjali sa domácou kyškou. Často sa jedli len zemiaky omastené domácim maslom.
Vplyvom rozsiahlych spolčenských, hospodárskych a kultúrnych premien obce úplne zanikol tradičný ľudový odev mužov a žien. Ten odrážal v minulosti spoločenské pomery tohto regiónu. Kroj bol jednoduchý a chudobný. Muži sa obliekali do bielych valašských nohavíc, plátenej košele so širokými rukávmi a cez plece mali prehodenú huňu. Za obuv im slúžili krpce. Na hlave nosili “štrkáč” – klobúk so širokou strechou. Huňa chránila pred zimou a dažďom. Neskôr ju nahradil “hubertúz” – tmavý kabát. Nohavice vymenili za ľahšie.
Ženy sa obliekali tiež skromne. Kroj pozostával z čiernobieleho odevu: čierny hodvábny lajblík (kábatik) s matnou vzorkou, vyzdobený na golieri, výložkách a rukávoch ozdobnými čipkami. Vpredu okolo pásu prepásaná čierna zápuna z tej istej látky ako lajblík a pod ňou čistobiela hrubo riasená zápuna. Aj ženy mali obuté krpce.
Na opúšťanie tradičných odevných súčiastok a prenikanie nových prvkov ľudového odevu mali značný vplyv styky obyvateľstva s inými oblasťami a mestským prostredím, do ktorých sa dostávali najmä počas sezónnych poľnohospodárskych prác. Nový lesk do obliekania priniesli tiež drotári z rôznych končín sveta. Od druhej polovice 19. storočia, a najmä po prvej svetovej vojne, akiste aj pod vplyvom textilnej továrne v Žiline, začali prenikať do ľudového odevu továrensky vyrábané materiály a konfekcia. Významne ovplyvnili proces postupného zániku ľudového odevu.
Obec Veľké Rovné je príkladom voľného reťazového sídelného typu s kopaničiarskymi osadami rozptýlenej zástavby. Jednotlivé usadlosti sú umiestnené pozdĺž hlavnej alebo vedľajšej cesty. Pozemky hospodárstiev sa tiahnu v dlhom súvislom páse naprieč dolinou, a to kolmo na sídelnú os často po celej šírke chotára. (Zajac, 2001, s.61)
O vzdialených častí Rovného od centra môžme povedať, že sú v súčasnosti chatárskymi oblasťami.
Základným materiálom na stavbu obytných aj hospodárskych objektov bolo drevo. Miesto na stavbu vyrovnávali kamennou podmurovkou. Sedlovú strechu a ostrešie pokrývali šindľom, neskôr plechom. Odkvapy striech boli pomerne široké a využívajú sa na uskladnenie dreva na zimu alebo náradia. Podlaha všetkých priestorov domu bola pôvodne všade hlinená. Neskôr sa začala, spočiatku len v izbách, robiť dosková podlaha. Na zárubní dverí býval spravidla vyrytý dátum výstavby domu a meno alebo iniciálky stavebníka a christogram, príp. aj dekoratívny geometrický motív.
Z hľadiska pôdorysu bol v tejto oblasti najrozšírenejší trojpriestorový dom s izbou, pitvorom a bočnou komorou vedľa obývacej izby, v oplotenom dvore so zrubovými hospodárskymi budovami. Vytvárajú tak jeden celok. Značné zastúpenie mal aj tzv. dom s dvoma koncami (koncový dvojdom), ktorého vznik sa viaže na zlé sociálno-ekonomické podmienky obyvateľstva. Okrem úsilia o úsporu stavebného materiálu a pozemku mal na jeho vznik vplyv aj starý feudálny systém zdaňovania.
Priestorové členenie obytného domu, využívanie jednotlivých miestností, zariadenie interiéru i spôsob bývania boli priamo závislé od hospodárskych a sociálnych pomerov.
Hlavným obytným a jediným vykurovaným priestorom domu bola izba. V rohu tejto miestnosti, a to v rohu vedľa dverí pri stene deliacej izbu od bočnej komory, bolo umiestnené vykurovacie zariadenie. Vedľa pece bývala zavesená polička na riad a na klincoch rôzne kuchynské náradie.V protiľahlom rohu izby, šikmo od pece, boli umiestnené dve lavice a stôl so zdobenými trojnožkovými nohami a zásuvkou. Nad stolom bolo miesto pre tzv. kultový kút s obrazmi a plastikami zobrazujúcimi náboženské motívy, resp. postavy svätcov. Zvyklo tam byť zavesené aj zrkadlo. Vedľa dverí oproti peci bola posteľ jednoduchej konštrukcie, zbitá z dosák. Nad ňou v rohu bola primitívna kolíska. Prostý interiér izby dopĺňali ešte nízke stolce, ojedinele aj stoličky s vyrezávanými operadlami. S postupným zvyšovaním úrovne bývania sa interiér obohacoval o ďalšie prvky najmä odkladacieho nábytku (kredenc, kasňa a iné).
Pretože izba bola v minulosti jediným vykurovaným priestorom domu, život rodiny sa sústreďoval prevažne v nej. Podstatne menej funkcií plnila komora a pitvor. Pitvor bol vstupnou miestnosťou, v komore bývali najmä truhly na odkladanie šatstva, police a tiež aj nádoby s uskladnenými potravinami, napr. kapusta v sudkoch a pod.
Objekty usadlosti dopĺňali hospodárske stavby, najmä maštale a stodoly stavané takisto z dreva zrubovou technikou. Slúžili na ustajnenie dobytka a iných zvierat, resp. uskladnenie krmiva a uloženie poľnohospodárskych pracovných nástrojov, vozových súčasti. Výskyt a veľkosť hospodárskych objektov záviseli od majetkových pomerov rodiny. V 1. polovici 20. storočia sa začali stavať murované domy so znakmi vyznievajúcej secesie na fasádach. Z 2. tretiny 20. storočia sú zachovalé domy už so štvorcovým pôdorysom.
Významné osobnosti Veľkého Rovného
Každá oblasť, kraj, dedina či mesto Slovenska má svojich významných rodákov, ktorí región preslávili. A nie je to inak ani vo Veľkom Rovnom. Napriek niekdajšej neopísateľnej biede pospolitého ľudu, Veľké Rovné má svoju kultúrnu históriu. Mnohí Rovňanci sa usilovali z lásky k ľudu a rodnej obci povzniesť tento zabudnutý kút.
K významným osobnostiam Veľkého Rovného patria mnohí drotári, ktorí vo svojej podnikateľskej činnosti dosiahli vo svete veľké úspechy.
Medzi drotármi sa objavili aj takí, ktorí vo voľných chvíľach brávali do ruky pero. K týmto amatérskym spisovateľom patria:
Jozef Džavík – písal články, petície, básne, pamäti
Jozef Ferko – písal pamäti, básne, piesne
Pavel Ferdinand Ježišík – spomedzi nich zjavne vyniká. Ostalo nám po ňom literárne torzo, ktoré je zaujímavým dobovým dokumentom, svojskou výpoveďou ľudového básnika – drotára.
K najvýznamnejším osobnostiam, ktoré zviditeľnili Veľké Rovné patria najmä spisovatelia Vladimír Ferko a jeho mladší brat Milan Ferko. Vo svojich dielach sa často vracali k rodnému kraju. Tak ako kedysi, vďaka drotárom z Veľkého Rovného sa mnohí po celom svete dozvedeli o Slovensku a vďaka bratom Ferkovcom sa mnohí Slováci dozvedeli o Veľkom Rovnom.
Publicista, prozaik, autor literatúry faktu a diel pre deti a mládež, Vladimír Ferko sa narodil 10.8.1925 vo Veľkom Rovnom. Je otcom prozaika, dramatika, autora literatúry pre deti a mládež a esejistu Andreja Ferka a prozaistu a publicistu Jerguša Ferka.
Časť jeho rozsiahlej literárnej tvorby venoval drotárstvu a rodnej obci – Svetom, moje, svetom , román Ako divé husi (spolu so synom Andrejom), ktorý bol predlohou pre rovnomenný film. Osudy slovenského emigranta z Veľkého Rovného vyrozprával v novele Pravda Ruda Pravdíka.
Jeho mladší brat, básnik, prozaik, dramatik, autor literatúry pre deti a mládež Milan Ferko sa narodil 14.12.1929 vo Veľkom Rovnom. Milan Ferko je skutočne mimoriadne plodný autor žánrovo pestrých básnických zbierok, prozaických i dramatických rozhlasových diel, určených deťom, mládeži a dospelých. Svoje zážitky z detstva a vojny stvárnil v románoch Keby som mal pušku a Keby som mal dievča, ktoré boli aj sfilmované.
Tradície
Čo sa spievalo vo Veľkom Rovnom
Drocári, drocári, jako dzivé husi
po tem šírém svece potúkac sa musí.
Kapsú si possele, vrecom sa odzeje,
ešše sa mu, ešše o frajerce snije.
Prajská zem, Prajská zem, kedyže ca prejdzem,
frajerečka moja, živú-li ca nájdzem.
Povedzže mi, povedz, kerú cestú pójdzeš.
A já ci nepoviem, lebo plakac budzeš.
Povedzže mi, povedz, kerými chonníčky.
A já ci nepoviem, plakala bys vdycky.
Výber z rovnianskeho dialektu – “m’ m’ mžece, cetka, idú drocára”
výber z rovnianskeho dialektu, ako sa rozprávalo vo Veľkom Rovnom podľa Krátkeho slovníka nárečia slovenského veľkorovnianskeho, ktorý vydal Milan Ferko v roku 1997
ancikrist
čert, diabol
bymáček, bymak
máličko, trochu
beritac
silno spievať v prírode
cajdochy
staré šatstvo
cintier
cintorín
cvópala
mohutný chlap
cedzák
hlinená, často odrôtovaná, nádoba na mlieko
čeččienek, čeččienka
synovec, neter
čička
telička
déžž, déžžovica
dážď, dažďová voda
dodzivostvóric
doničiť
drístac
mať hnačku, tárať
duklesovac
dôverne sa zhovárať
dzánko
kryt na cedzák
dzever
manželov brat, švagor
džalachovac
zhovárať sa
erdek (baba)
silná, mocná žena
ešše
ešte
fčil, fčilek
teraz
frajnačic
vymieňať
gebuzina
nechutná miešanina
gebula
hlava
ganier
obruba
hornólla
vlásenka
hojza
dievča na vydaj
hlobic
zatĺkať klinec
hrotek
nádoba na dojenie mlieka
charmac
chamtivo brať
chrenkovať sa
trápiť sa, otáľať
ibričný
zvyšný
jutrný
ranný
jjédzic sa
hnevať sa
kabrnák
zámožný, vystatovačný človek
kasna
skriňa
kliešše (ploské, okruhlé, ššipáky)
kliešte (ploché, s kužeľovitými čelusťami, sekacie)
kolotár, kolotáric
radovrav, tárať
komzic sa
mrviť sa
ladžba
podradný tovar, najmä látky
leboc
hádam, azda
maselnica
vysoká diežka na mútenie mlieka, tiež tučná žena
merinda
suché jedlo pre pastiera
mutka
mlčanlivá, uzavretá žena
nádoberky
nástroje, tiež mužský pohlavný ústroj
nek
nie
nesšinný
neposedný
ničového ništ
celkom nič
očnutý
urieknutý pobosorovaný
ogíšic
oviať dymom
ochranovac
upratovať
pánko
farár
parútka
vetvička
piglajst, piglovac
žehlička, žehliť
plekac
dojčiť
polonne
poludnie
púčky
halušky
rajzovac
cestovať
rozkoruša
tučná žena
reparovac
opravovať
sekirant
trýzniteľ
skotna
poľná cesta pre dobytok
slačac
vyzývavo na niečo čakať
šacienky
onuce
šillo
šidlo
šmajchlovac sa
zaliečať sa, lichotiť
šmolc
bravčová masť
ššuganec
silný mráz
štrumpádle
podväzky
šúvny
šumný, krásny
tukan, potuken
sprosták, tvrdohlavec, tĺk
tlachac
klebetiť
úmet
úplne všetko
užjej
užšie
vespust sveta
bez rozmyslu ísť
vlnouchý
slabo počujúci, predstierajúci hluchotu
vršák
vianočný stromček
vrázac sa
zbytočne otvárať dvere
zákažný
výborný, veľmi vhodný
zaverušic
zapotrošiť
zeškabuššený
zosušený, zvráskavený
zolvica
manželova sestra, švagriná
žígel
lavica
žížmo
množstvo mravcov, červíkov
Zvyky pri svadbách vo Veľkom Rovnom
Veselo a hlučno bývalo kedysi na svadbách u nás. Zišla sa tam takmer celá rodina a zabavili sa spoločne. No nielen zabavili, ale i spoločne podporili mladý pár, aby akosi ľahšie kráčal na ceste novým životom. Bola to udalosť v rodine, na ktorú sa celé príbuzenstvo náležite chystalo a celá ulica úfala, lebo i susedom a chudobným sa ušlo pohostenia. Keď prišiel deň svadby – nestačil im, predĺžili veselie až na tri dni. Dnes je to už inak.
Ale poďme od začiatku! Keď si už mládenec našiel svoju vyvolenú, poslal za jej rodičmi obyčajne svoju matku alebo blízku rodinu, aby mu ju nahovorili. Ale to bolo už vlastne len dokončenie nahovárok, dohodnutie, kedy sa pôjde na faru na zápis, ako aj dohodnutie okolo vena mladuchy. Vlastné nahovárky odbavili dávno predtým už susedky, kmotry a krstné mamky, keď vídali mládenca častejšie chodiť k dievčaťu na návštevy. Keď bolo po nahovárkach, išli mladí v sprievode rodičov na faru na zápis. Bolo to obyčajne v nedeľu po malej omši.
Po zápise si dievča už chystalo výbavu, pod ktorou sa vtedy rozumeli najpotrebnejšie šaty a bielizeň. Čo sa nábytku týkalo, obyčajne sa kúpila na jarmoku truhla (skriňa) na šaty, niekedy aj posteľ. Ostatný nábytok bol či už u mladuchy alebo u mladého zaťa. Bolo totiž zvykom, že mladý pár po sobáši bárs líhal osve v komôrke, ale cez deň bývali pohromade s ostatnými domácimi. Nepotrebovali teda vlastný stôl, stoličky a iný dnes vyžadovaný nábytok. Stačila teda pre mladuchu posteľ a skriňa na šaty zvaná truhla. Pri nákupe výbavy kúpila mladucha mladému zaťovi košeľu, mašľu a topánky, on jej zas dal veniec, závoj, topánky a hodvábnu šatku na hlavu. Okrem toho kúpila mladucha pre matku a sestry mladého zaťa ručníky alebo šatku ako dar.
Týždeň pred svadbou, obyčajne v nedeľu poobede, mladucha s mladým zaťom chodili zvať rodinu na svadbu.
Vo štvrtok pred svadbou sa začalo piecť a aj príbuzní začali nosiť rôzne potreby na svadobnú hostinu. Bolo to najmä maslo, syr, vajcia, mlieko, žito, víno, pálené (lieh). U mladuchy im nakládli do košov rôznych “osúchov a kachličiek” a počastovali ich. Nezabudli ich tiež ešte raz pozvať na svadbu. Vo štvrtok sa vraj preto začalo piecť, lebo v piatok bol zlý začiatok a v sobotu bolo už neskoro. Piekla pozvaná kuchárka, ktorých bolo v dedine niekoľko. Piekli sa syrové (tvarohové) kachličky, makové rožky, baby (bábovky) plnené škoricou alebo hrozienkami a veľké pletené koláče. Tieto baby a koláče bývali obyčajne dobré, chutné, lebo kuchárky neľutovali masla, veď ho mali dosť, a aj preto, lebo tieto koláče a baby sa dávali do daru najbližšej rodine mladého zaťa. Týchto všelijakých “osúchov a osúškov” napieklo sa hodne. Na lepšej, bohatšej svadbe spotrebovali sa aj dve vrecia (po 85 kg) nulovej múky, lebo čo rodina neodniesla ešte pred svadbou v košoch, to sa zjedlo pri pečení, kde každú chvíľku pribehla niektorá kmotra alebo susedka obškúliť a poradiť kde – čo. No a deti od susedov a chudobní tiež niečo užili, kým prišiel deň svadby.
Konečne prišla nedeľa. Mladý zať s mladuchou išli spolu do kostola na spoveď a na malú omšu. Kedysi dávnejšie chodievali i do fary k “pánkovi” na učenie. Ona sviatočne vyobliekaná ešte so stužkou vo “chvoste” (vrkoči). Veď ju už viac nosiť nebude, zaplietla si teda najkrajšiu. Tie rozdá potom svojim najmilším kamarátkam. Po omši vybavili si teda v krčme potrebné veci.
V nedeľu poobede, po litániách, boli potom v krčme takzvané “zvárky”. Je to zábava a tanec mladých, akési robenie nálady na zajtrajšok. Pravda, cezpoľných, cudzích ľudí je tam tiež dosť. Zvárky potrvali do neskorých večerných hodín a ráno, keď sa mladucha prebudila, ešte posledný deň u mamky, bol už pondelok – deň svadby.
Domáci vstávali včas, ak vôbec čo spali, lebo niekde i cez noc pečú, aby bol dostatok, aby nechýbalo, ale radšej zostalo. Kým sa rodina a hostia poschodia, domáci ozdobia hlavný vchod čečinovým vencom s papierovými ružami a pred domom postavia niekoľko jedličiek alebo v lete brezičiek ozdobených papierovými stuhami. “Ríša” (rodina a hostia) sa pomaly schádza. Družbovia, dnes neobyčajne šikovní, sviatočne oblečení s rozmarínom a voskovou kystkou v kabátovej dierke, behajú po rodine a zháňajú. Niekedy idú aj s muzikou. Družicu si obyčajne sám družba dovedie. Prišla aj žena, ktorá bude zapletať mladuchu.
Kedysi dávno dávali mladuche na hlavu partu. Bola to ozdoba z rôznych sklenených guličiek a takzvaných “trasidielok” – boli podobné kystkám, aké nedávno regrúti nosievali za klobúkom. Vzadu, dolu chrbtom mala spustené asi po pás rôznofarebné stužky, na ktorých boli vyšité rozličné ružičky a iné ornamenty. Tieto stužky boli v tyle spletené do kruhu a pripevnené úzkymi stužkami na vlasy. Neskôr miesto party bol voskový veniec a po svetovej vojne zmizli aj stužky a prišiel do módy “šlajer”, závoj. Oblečený mala kroj – čierny hodvábny kabát s nejakou matnou vzorkou, zdobený na golieri, výložkách a rukávoch ozdobnými čipkami, stužkami, ďalej vpredu čiernu zápunku z tej istej látky ako kabát a vzadu čistunkú, bielu, hrubo riasenú zápunu. Obuté mala kedysi čierne krpce s červenými remienkami, neskôr topánky celé, gombíčkové. “Prespánka”, t.j. mladucha, ktorá mala nezákonné dieťa, nemala venca, len šatku na hlave.
Keď išli mladuchu zapletať,doniesol družba z potoka v putni vodu. Položili na ňu takzvanú “válačku” (bola to doska, ktorou mangľovali, váľali doma šaty, bielizeň), na tú dali košeľu mladého zaťa a na to si sadla mladucha. Na prípraž (do lona) jej dali “babu” (bábovku) a do ruky zrkadlo, aby sa doň pozerala, aby mala vraj pekné deti. Potom sa začalo zapletanie, ktoré robila žena, čo tomu rozumela a bola na to pozvaná. Dostávala za to obyčajne jednu “babu” a fľašu vína. Do topánky dávali neveste korunu, azda aby bola bohatá. Aby sa jej “nestalo z očú”, utreli ju košeľou. Medzitým muzikanti hrali a hostia pri stoloch popíjali a besedovali. Keď bola mladucha už zapletená, šli svadobníci do domu mladého zaťa, kde boli raňajky. Popredku išla matka mladuchy nesúc “babu”. Keď prichádzali do domu mladého zaťa, vyšla im v ústrety matka mladého zaťa, nesúc tiež “babu”. Pri stretnutí tieto dve “baby” spojili a svadobníci vošli do domu, ktorého vchod býval tiež ozdobený. Na raňajky jedli koláče s kávou, popíjali víno alebo varené pálené. Keď sa najedli, išlo sa do kostola na sobáš, prv však dali rodičia mladému páru požehnanie.
Pred domom zriadili sprievod, a to takto: najprv šla mladucha s predným družbom, za nimi mladý zať s prednou družicou, potom družbovia, družice, za nimi svatovia a široké a na konci muzikanti. Prv než sa sprievod pohol, niektorá široká doniesla svätenú vodu, touto pokropila sprievod a druhá zase žitom osýpala. Družice do zápuniek, družbovia do klobúkov zachytávali rozsypané žito (pšenicu) a potom ho vysypali mladuche do zápunky. Tá do kostola idúc rozsýpala ho popred seba. Pred sprievodom šiel družba alebo mladší svat s fľašou vína alebo vareného páleného a častoval každého, koho stretli. Pravda, dokiaľ trval trúnok. Muzikanti hrali zatiaľ nejaký pochod alebo svadobné piesne. Pri kostole ako všade čakalo už plno zvedavcov, ktorí zvlášť mladuchu náležite “ošacovali”. Boli to najmä ženy a dievčatá, ktoré orlím zrakom prehliadli celé oblečenie mladuchy a stačili ešte okukať i ostatných príbuzných. Do večera celé Evino pokolenie v dedine vedelo, aké mala mladucha topánky a iné veci.
V kostole bol sobáš a po prísahe, keď išiel sprievod okolo oltára, usilovala sa mladucha predbehnúť mladého zaťa za oltárom, aby v budúcnosti vždy mala prednosť. Za oltárom si vraj dávala do “záhrenia” (za košeľu) kúsok mydla, aby mala ľahký pôrod. Niektorá si dávala do záhrenia i visiaci zámok, aby vraj nemala deti. Z kostola šiel sprievod pred faru, kde počkal na mladuchu, mladého zaťa a svedkov, ktorí podpisovali na fare svadobné listiny. Pánkovi doniesol zatiaľ predný družba fľašu (2 litre) vína ako poplatok za sobáš, okrem ofery.
Potom šiel sprievod do krčmy, kde tancovali a zabávali sa až do večera. Keď prišla mladucha od sobáša do krčmy alebo domov a sadla si za stôl, dávala si vraj pod zadok niekoľko prstov. Na koľko prstov si sadla, toľko rokov vraj nemala deti. V krčme jedli len rozličné pečivo, “osúchy”, ktoré tam široké v košíkoch doniesli a pili, čo svatovia kúpili, väčšinou víno a pivo. Zábava trvala do 10. – 12. hodiny večer. Záviselo to od toho, akú ďalekú cestu mali svadobčania pred sebou. Potom sa pobrali domov, spievajúc a chuchujkajúc, rozjarení trúnkom. Keď sa už blížili k domu mladuchy, vyšla im oproti matka mladuchy alebo kuchárka, ktorá chystala večeru, a iné ženy s fľašou vína, pleteným koláčom alebo babou a posvätenou sviečkou. Svadobníkov počastovali vínom a voviedli dnu na večeru.
Pri večeri jedli obyčajne hovädziu polievku s rezancami, ktorá bývala výborná, pretože sa varilo mnoho mäsa, potom varené mäso s nejakou omáčkou, veľmi často hrozienkovou. Za tým bola nejaká pečienka, buď teľacia alebo bravčová so zemiakmi, k tomu kyslé uhorky alebo sušené slivky, ako aj kapustný alebo uhorkový šalát. Na lepšej, bohatšej svadbe bývala aj nejaká pečená hydina s kompótom. Na koniec pokrájali baby a k tomu dávali čiernu alebo bielu kávu. Pri večeri pili víno, pivo a niektorí varené pálené. Muzikanti dostali na večeru to isté, niekedy bez pečienky. Toto menu bývalo na našich lepších svadbách asi od roku 1900. Dávnejšie, teda asi v rokoch 1850 – 1900, dávali vraj na večeru pečené krúpy (stará rovnianska špecialita), potom hovädziu polievku s rezancami a za tým mäso so sušenými slivkami. Muzikantom dávali vraj huspeninu a varené pálené. Ani koláče nepiekli také fajnové, iba zemiakové a hruškové osúchy a syrové (tvarohové) kachličky.
Pri večeri sedí mladucha s mladým zaťom za vrchstolom, vedľa mladuchy matka mladého zaťa, k mladému zaťovi sadnú zasa rodičia mladuchy, a tak postupne ďalej svatovia, široké. Družbovia a družice sedia osve pri druhom stole, muzikanti obyčajne v kuchyni.
Keď sa večera končí, predný družba, ktorý nosil na stoly jedlá, príde s tanierikom prikrytým obrúskom a zastanúc uprostred stolov oznámi, že sa stalo nešťastie, že sa kuchárka oparila a potrebuje nejaký groš na lieky. Vyberá od celej ríše, počnúc mladým zaťom, peniaze, ktoré potom odovzdá kuchárke ako odmenu za jej prácu. Po večeri alebo niekde až po vypletení mladuchy dávajú do klobúka mladého zaťa pre mladuchu peniaze pod titulom, že sa vyberá na povojník, na zápunku alebo do venca. Bola to najmä blízka rodina, ktorá takto finančne podporila mladý pár. Preto volali mužských, ktorí dávali mladuche peniaze “škrinári” a ženy “škrinárky”. “Perinárky” boli ženy, ktoré niesli mladuche periny a ustlali jej posteľ.
Po večeri sa ešte tancovalo a potom sa vypletala mladucha. To bol celý obrad. Mladuchu vypletal obyčajne predný družba so širokou. Mladucha sedela na stoličke majúc hlavu položenú na stole a predný družba z jednej a široká z druhej strany snímali jej veniec a rozpletali vlasy. Bola to úloha dosť ťažká, najmä pre neskúseného predného družbu, lebo títo dvaja vlastne závodili medzi sebou, kto bude prv hotový s vypletaním. Ak vyplietol prvý predný družba, bude vraj prvé dieťa chlapec, ak široká bola šikovnejšia, bude vraj dievča. Medzitým družice, družbovia a široké spievali a mladucha obyčajne nariekala a s ňou i mnohé jej kamarátky. Spievajú obyčajne pieseň:
Čeče voda Rudava, žlté vlásky česala,
všetky lávky pobrala, do vrkočov spletala.
mimo jennu nechala, Neni teho na svece,
čo Hanička (Mariška) sedala, chto jej vrkoč rozplece.
Idze Janko (Jožko) ze sveta,
už ten vrkoč vypletá.
Keď je mladucha vypletená, veniec dajú do klobúka mladého zaťa, široká jej dá šatku na hlavu a mladý zať ju pobozká a ide s ňou tancovať. Muzikanti hrajú teraz pieseň:
Na zelenej lúce
kopa sena,
včeras’ bola panenka,
dneskas’ žena.
Pozabúdaj moja milá,
pozabúdaj,
kaje si ty chodzila,
s inými sa vodzila,
nechodzievaj.
Hudba hrá stále a mladucha vytancuje všetkých svadobníkov, pravda, len nakrátko. Medzitým široké dávajú družiciam na hlavu veniec, aby sa vraj chytro vydali. Potom sa už hostia pomaly rozchádzajú. Rodine dávajú ešte niečo koláčov domov pre deti. Perinárky idú ustlať postele mladým. Dávnejšie dávali do postele na prvú noc štyri chleby, do každého uhla jeden. Pod hlavu (pod hlavnice) váľok, čo sa šaty váľali, aby vraj prvé dieťa bol chlapec. Aj rôzne zeliny dávali pod hlavu. Povera hovorí, že vraj kto prv ľahne, prv umrie. Mladí potom išli spať, ale bližšia rodina a susedia ešte chvíľu zostali a mudrovali. Rozišli sa, až keď svitalo.
Dávnejšie vraj trvala svadba v Rovnom až tri dni, a to i u chudobných. V nedeľu boli zvárky. V pondelok ráno pri omši sobáš. Z kostola išli do krčmy a tam jedli celý deň len koláče. Večera bola u mladuchy. Potom išli domov a v utorok pokračovali. Mladucha išla na úvod do kostola. Raňajky boli u mladého zaťa. Potom zasa šli do krčmy. Večera už druhý deň nebola, ale zabávali sa až do rána. Ako sa v starých matrikách (1718 – 1800) zistilo, bývali svadby u nás najčastejšie v novembri a vo februári, a to najviac v pondelok. Pondelok sa bol zachoval donedávna. Dnes už preložili deň svadby na sobotu.
Napokon sa musím trochu popýšiť svojou rodnou obcou a zároveň pochváliť jej mládež, že bývalo a je zriedkavosťou, aby sa na svadbách a vôbec na zábavách mládež medzi sebou pobila, ako je to v susedných obciach zvykom. Keď sa náhodou niektorý cudzinec – alebo ako ich u nás volajú “prídzenec” – nechcel vmestiť do svojej kože a nasilu sa chcel biť, nuž ho potom naši spojenými silami jednoducho z krčmy vyhodili.
Dnešné svadby sa už odbavujú moderne. Kroj pomaly mizne, mladuchu, žiaľ, vidíme už len v bielych mestských šatách, lakovaných poltopánkach, ale s krojom zmizla i krása a pôvab niekdajších pekných “belorítkov” , ako naše Rovnianky menovali. Miznú i staré, pekné obyčaje a zvyky. My, ktorí sme vyrástli v starých časoch, vždy budeme na ne s úctou spomínať.
Zozbieral a napísal Jozef Žilinčár,
učiteľ – organista, 1942
Rovňanská kuchyňa
Veronika Mičietová
Slivky Zemiaky Kapusta Múčne pokrmy Polievky Cukrové Ostatné
Úvod
Jednou z hlavných fyziologických potrieb každého človeka je prijímať potravu. Rôzne kúty sveta majú odlišné stravovacie návyky, ktoré sú ovplynené miestnymi prírodnými zdrojmi, životnými podmienkami, možnosťou uskladnenia a spôsobom spracovania potravy.
Touto prácou chceme zmapovať gastronómiu našej rodnej obce, Veľkého Rovného tak, ako ostala v pamäti starších spoluobčanov.
V dnešnej dobe je veľmi náročné vyčleniť zvyky, kultúru, spôsob obliekania pre jeden region alebo obec. Všeobecne sa presadzuje myšlienka uniformity, zbližujúca ľudí a národnosti, ale zároveň zotierajúca zvyky, folklór a svojráznosti.
Dnes nie je problémom kúpiť si v potravinách zmes na prípravu čínského jedla alebo pozvať priateľa na talianske špagety. Je však ťažšie pochváliť sa niečim typickým. Akoby sa ľudia hanbili za to, že naše pôvodné jedlá sú pripravované z najlacnejších surovín a jednoduchým spôsobom.
Práve preto chceme poskytnúť zopár tradičných receptov, podľa ktorých sa ešte v nejednej rovňanskej kuchyni varí aj dnes. Jednoducho sme presvedčení, že stále má význam čerpať z dobrých, aj keď často zabudnutých receptov.
Toto je dôvod, prečo sme sa rozhodli venovať práve tejto problematike.
Potrava
Pod potravou rozumieme zložitú zmes prírodných alebo špecialne upravených požívatín, ktoré poskytujú látky vhodné na výstavbu organizmu a na úhradu výkonov spojených s jeho životnou činnosťou a ukájajú pocity hladu a smädu. Takto znie definícia tohoto pojmu z jednej kuchárskej knihy. To, že potrava má pre človeka nenahraditeľný význam si boli ľudia vedomí počas celých dejín.
My sme v tejto kapitole vychádzali z veľmi starej kuchárskej knihy od Terezie Vansovej. Jej prvé vydanie vyšlo v roku 1914. Píše sa tu, že telo potrebuje potraviny obsahujúce bielkoviny obsiahnuté vo vajíčkach, mlieku, strukovinách, zelenine, ovocí, uhlohydráty, vápno, železo, rozličné soli, fosfor, tuky, cukry a vodu. Spisovateľka, ako aj dnešní lekári upozorňuje na striedmosť v stravovaní. Jednostranná výživa, či už rastlinná alebo živočíšna, sa nejaví pre telo vôbec prospešná.
Je úlohou každej kuchárky, gazdinej, domácej vedieť zostaviť primeraný a kvalitný rozvrh pokrmov. Ak je chodov počas obeda viac, treba dbať na ich rozmanitosť, lebo každý pokrm obsahuje iné výživné látky. Jedno a to isté jedlo podávané často, čo by bolo akokoľvek chutné, zunuje sa. Dobré je teda, vopred si rozvrhnúť, čo budene variť.
V tejto knihe nás už v jej úvode zaujalo to, že Vansová podobne ako i my nehodnotí potravu iba z hľadiska jej výživovacej funkcie, ale poukazuje aj na pestrosť, odlišnosť rôznych svetových kuchýň. Spomína, že každý národ má svoje zvláštne pokrmy. Príprava týchto pokrmov nie je podmienená iba podnebím, životosprávou, ale aj stupňom kultúry, na ktorom sa patričný národ nachádza.
Divoké kmene používajú ešte aj dnes potraviny surové alebo primitívne pečené na otvorenom ohni. O Tatároch sa traduje, že jedli mäso len pod sedlom počas dlhej jazdy umäkčené. Číňania obľubovali lastovičie hniezda s riedkou omáčkou, vajíčka, ktoré nechali niekoľko týždňov zahrabané v zemi a pečienku zo psov a mačiek. Tieto jedlá sa nám protivia už pri ich opise. Obyvatelia polárnych oblastí boli radi, keď počas dlho trvajúcej zimy mali nadostač tulenieho mäsa a tuku, narozdiej od Talianov a Španielov, ktorí si nevedia predstaviť deň bez zeleniny, makarónov, polenty a ovocia. Arabi nemali v minulosti často nič iné, ako svoje datle, namiesto ovsa nimi dokonca prikrmovali aj svoje vychýrené kone.
Naša slovenská kuchyňa nie je bohatá, pritom však je veľmi pestrá a nie v poslednom rade zdravá. Poskytuje človeku všetko, čo potrebuje k udržaniu alebo vývinu svojho tela. V minulosti výnimku tvorili kraje príliš chudobné, kde obyčajne pustošil alkohol.
Slivky
Typické pre túto oblasť je aj bolo pestovanie rôznych odrôd sliviek. Sú to stromy, ktoré dokážu priniesť veľkú úrodu bez prehnanej starostlivosti. Stačí im len slnko a voda, ktoré premenia na plod plný cukru vhodný aj na spracovanie.
Medzi najbežnejšie druhy patrili slivky Bystrické a Dzurandzie, ktorých kôstka sa ťažko oddeľuje od dužiny.
Kým boli plody zapŕllené, varili z nich holienkovú polievku. Jej príprava je veľmi jednoduchá. Do hrnca s osolenou vodou dáme rozvariť slivky, ktoré zahustíme príhlacku z vody a rozmiešanej lyžice hladkej múky. Túto voňavú ružovkastú polievku omastíme kúskom masla, podľa chuti docukríme a zajedáme vareným zemiakom.
Zo zrelších sliviek sa pripravovali knielle, tašky. Na cesto použijeme väčší uvarený zemiak, polohrubú múku, vajce, soľ a vodu. Z rozpasírovaného zemiaka a ostatných surovín vypracujeme cesto, ktoré rozvaľkáme a nakrájame na štvorce (5x5cm). Slivky rozpolíme a polovice zabalíme do cesta. Naplnené cestoviny varíme v osolenej vode, kým nevyplávajú napovrch. Hotové omastíme roztopeným maslom, pocukrujeme a posypeme podľa chuti makom, tvarohom alebo škoricou.
Slivky dozreté – mierne scvrknuté, vhodné na sušenie a varenie lekváru sa nechali ešte ošľahnúť slabým mrázikom, čo prispelo k zvýšenej cukornatosti a k zredukovaniu vody v plode.
Takto vyzberané slivky sa podľa množstva sušili doma alebo v sušárnach.
Ak bolo sliviek málo, gazdiná ich naukladala na plechové pekáče do trúby. Pre únik pary nechala dvierka na trúbe poodchýlené. Kúrila rovnomerne a skôr slabšie. Slivky počas sušenia stále kontrovala, prekladala a takmer suché vyberala do košíka.
Sušenie veľkého množstva ovocia by bolo doma veľmi zdĺhavé, preto si majetnejší a vlastníci veľkých sadov postavili veľké sušárne, do ktorých chodili ľudia so svojím ovocím často z celej ulice či celej obce. Jednu z nich mal aj môj prastarý otec Pavel Kučár. Jeho dcéra a moja stará mama Mária Mičietova spomína, aké bolo všetko pracné. Najskôr pootriasať stromy, pozbierať slivky, roztriediť buď do majče, na lekvár alebo sušenie. Hrušky sušili nenakrájané, aby z nich nevytiekla šťava a pokrájané, jadrovníkov zbavené šepy naukladali na lesy vyhotovené z drevených úzkych latiek. Potom rozkúrili v peci pod lesami. Kým sa pec rozžeravila piekli v nej podlisnáky, ktoré boli pri takejto teplote upečené za pár minút.
Lekvár sa varil vonku v medenných kotloch, pred varením sa kotle vsadili do murovaných provizorných piecok, akmulujúcich unikajúce teplo. Tieto kotly naplnili nevykôstkovanými slivkami. Za stáleho miešania a celodenného varu vznikla bria – redšia kaša, v ktorej plávali kôstky. Pri miešaní takejto masy treba byť opatrný, pretože bria veľmi vyprskuje. Opísaným spôsobom rozvarené slivky sa precedili cez nokrlu a postupne zlievalli do jedného kotla, v ktorom sa pokračovalo v odparovaní. Je veľmi dôležité, kedy prestať s varením. Každá vtedajšia gazdiná mala na to svoj názor a tiež aj patent. Všeobecne sa všetky pramene zhodli na tom, že sa majú odpariť ¾ masy, lekvár by nemal špliechať, ale akoby fufňať, (vytvoria sa hrubé bubliny, z ktorých fučí para). Jeho farba by mala byť tmavohnedá až čierna. Niektoré ženy spomínajú, že ryha, ktorú spravíme varechou, sa nemá naspäť zliať. Iní konzistenciu hodnotili podľa toho, či sa lekvár rozpúšťal vo vode alebo nie.
Hotovým produktom sa naplnili hrnce a hlinenné nádoby a odložili na suché miesto. Časom sa na povrchu vytvorila hrubá vrstva, akoby glazúra, na ktorej sa mohli vzniknúť biele škvrny. Nie sú to miesta napadnuté plesňou, ktorá vzniká pri nedokonale prevarenom a riedkom lekváre, ale ak ide o skutočne tuhú hmotu, je to vyzrážaný cukor, ktorý výrobku iba pridáva na kvalite.
Nakoľko bolo Veľké Rovné naozaj veľké, spôsoby prípravy lekváru sa rôznia. Spomínaný recept pochádza z osady Jaroše. V časti Rimanovice, kde bývam ja, sa varili odkôstkované slivky s cukrom a octom. Moja stará mama si už presne nepamätá na dôvod používania octu, ale pridáva ho tam dodnes. Na 5 kg pomletých sliviek pripadá1kg cukru a jedna polievková lyžica octu. Od predošlého receptu sa odlišuje aj tým, že sa nevaril až taký hustý, a preto ho sterilizovali.
Bolo by veľkou chybou nespomenúť, tradičný destilát rozväzujúci jazyky, rozbíjajúci rodiny, dezinfekujúci rany, navodzujúci dobrú náladu a smiech – slivovicu. Na prípravu slivovice sú najvhodnejšie plody slivky domácej v kombinácii s dzurandziami. Slivovice s najvyšším obsahom alkoholu sú získavané s plodov pri stopkách zasychajúcich, tieto obsahujú najviac cukru.
Plody pootriasané zo stromov je najlepšie hneď nasypať do sudov. V minulosti sa najviac použvali dubové alebo bukové kadze a bečky, do ktorých sa dávali len čisté, neplesnivé slivky. Slivky v kadi je vhodné hneď popučiť a skladovať v miestnostiach s vyššou teplotou, aby sa urýchlili kvasné procesy. Ukončenie kvasenia sa zisťovalo najčastejšie chuťovou skúškou. Pri ochutnávke nesmie byť majča sladká, musí byť kyselkavá a malo by v nej cíťiť chuť aj vôňu alkoholu. Takýto kvas sa vypálil v páleniciach, potom prípadne zriedil vodou. Slivovica je aj dnes jedným z najžiadanejších ovocných destiátov.
zapŕllené = začínajúce zrieť a farbiť sa
príhlacka = prítrepka, zátrepka
knielle= knedle
sušáren = sušiareň
trúba = rúra
majča = kvasiace ovocie určené na destiláciu
nokrla = kuchynský riad podobný haluškárni
kadza = veľký drevený sud
bečka = malý drevený sud
Zemiaky
Ze zemnákoma Rovňanci prežili celý svoj, častokrát ťažký, život. Už ako batoľa matka priniesla svoje dieťa na roľu, do zeme zatĺkla trojnožku, uložila ho do plachty zavesenej na nej, zaspievala mu uspávanku a už v pote tváre kopala motykou do zeme, aby ona aj jej deti mali čo jesť.
Zemiaky boli vtedy jednou z najpoužívanejších surovín.
Obyčajne nahrádzali mäso, ktorého v týchto končinách nebolo nadostač. Tak sa spievalo aj v jednej z tunajších piesní : „…chleba, masa málo máme, pritem vela roboty.“
V tejto kapitole poskytneme niekoľko z rovňanských receptov, na chutné pokrmy zo zemiakov.
Príprava takéhoto jedla sa z hľadiska náročnosti, nedá ani nazvať receptom alebo receptúrou.
Veľakrát oškrobané zemiaky len uvarili v osolenej vode, ocedili a ak bolo čím, omastili pečenou slaninou s cibuľou. K obedu sa podávala hustá domáca kýška. Aby nebol každodenný pokrm rovnaký, niekedy zemiaky piekli v trúbe na šmolci s kmínom, inokedy na suchom pekáči a s masťou, upraženou cibuľkou sa zmiešali až po upečení.
Na Veľký piatok, kedy kresťania držia prísny pôst, a nielen vtedy, sa zaužívalo variť čír, v iných častiach obce nazývaný fučka.Pri príprave číru sa uvarené zemiaky ocedili, ale vodu gazdiná zadržala v kastróle. Zo zemiakov spravila kašu, zaliala ju odloženou vodou a znova, za stáleho miešania varila, pričom pomaličky do hmoty prisýpala hrubú krupicovú múku. Dôkladné miešanie je potrebné, inak ostane múka v hrudkách. Správne hustá kaša, akoby fučala, preto tento tradičný pokrm dostal patričný názov fučka.
Hotový čír sa podáva v hlbokých tanieroch. Do jeho stredu sa spraví jamka na roztopené maslo. Zapíja sa už spomínanou kýškou.
Jedlom, ktoré sa v mnohých domácnostia jedáva až dodnes, sú beleše. Očistené zemiaky uvaríme a potlčieme na kašu. Necháme ich vychladnúť. Môžeme použiť aj staršie zemiaky od obeda. Pridáme do nich vajce, polohrubú múku a soľ, vypracujeme tuhšie cesto, rozkrájame ho na menšie časti, z ktorých rozvaľkaním vytvoríme kruhy s priemerom okolo 20 cm. Beleše sa piekavali na šporheli, presnejšie na rozžeravenej platni alebo v trúbe na pekáči (pri týchto sa vymastil pekáč, naň sa po celej dĺžke položil plát cesta povrchu jemne nakrojeného na štvorčeky približne 15 x 15 cm. Beleše pečieme dochrumkava, až kým nie sú zlatistej, až ružovej farby. Upečené beleše sa potierali roztopeným maslom a niekedy sa k nim podával ešte ďžinový prívarek.
Ďžinu kuchárka pokrájala na jemné plátky, skoro rozvarila v osolenej vode, priliala mlieka a na zhustnutie prisýpala krupice.
Z cesta, z ktorého sme piekli beleše, môžeme uvariť ešte jedno jedlo, a to šúlance. V súčasnosti sa pripravujú menej, ale sú veľmi chutné.
Toto cesto rozdelíme na menšie časti, z nich odtrhávame kúsky a šúľaním po table narobíme zhruba 1cm hrubé a 3 cm dlhé šúlance. Povaríme ich v mierne osolenej vode, kým nezmäknú. Sú hotové približne vtedy, keď vyplávajú na hladinu. Potom šúlance omastíme maslom, ocukríme a posypeme pomletým makom, orechami, prípadne tvarohom. Najtypickejšie sú však so slivkovým lekvárom.
Podobne ako beleše sa pripravovali placky a podlisnáky. Surové zemiaky nastrúhame najemno, na zhruba 4 kg zemiakov použijeme 3 kopcované polievkové lyžice hladkej múky, jedno vajíčko a trocha soli, dobre rozmiešame a môžeme piecť.
Pri pečení plackov rozžeravíme šporhel a na dôkladne vyčistenú plotnu lyžicou natriema hmotu do tvaru kruhu s priemerom zhruba 15 cm a hrúbkou 0,5 cm. Necháme zapiecť na najžeravejšom mieste platne, priamo nad ohniskom, potom prevrátime na druhú stranu a dopečieme na chladnejších miestach – okraje platne. Šikovná kuchárka, ako je moja mama, dokáže piecť aj viacej plackov naraz, kým sa jej v trúbe pečú podlisáky. Preto je vhodné, ak má po ruke šikovnú pomocníčku, ktorá jej mastí plechy šmolcom a placky maslom alebo oškvarkoma. Ako sme už naznačili podlisnáky sa piekavali v trúbe na vymastenom pekáči. Dobre upečené sú po okrajoch ružovkasté a chrumkavé, v strede žltkasté a vláčne.
Veľmi často, hlavne v zimných mesiacoch, keď sa chlapi vracali z hory, im ženy varievali k plackom čaj s mliekom. Obvykle sa pripravoval z čierneho, tzv. ruského a niekedy aj z bylinkového čaju. Medzi najčastejšie zbierané bylinky patrili: čičervotkový list, macerina dúška, dzivízen, šalfia, repík, jahody, šípky, kalikašky… Do uvareného čaju sa pridalo trochu prevareného mlieka, ktoré nahrádzalo cukor, v tej dobe míňaný len cez sviatky a na oslavy.
Baba z pohančených krúpvóv sa tiež piekla aj zo zemiakov. Oškrobané, uvarené, ocedzené a potučené zemnáky sa zmiešali so zaparenou pohankou (prebratá pohanka sa, podobne ako ryža, zaleje vriacou vodou a nechá sa odstáť pod pokryvkú ), do hmoty sa podľa možností mohla zamiešať buď opražená cibuľka s oškvarkama, alebo na kocky pokrájané údené mäso. Takáto masa sa piekla v trúbe v hubokém vymasseném pekáči. Baba sa podávala teplá ako obed a studená na večeru.
Do tejto kapitoly nepochybne patrí aj recept na slávnostný zemiakový šalát. Tento šalát pripravujeme zo zemiakov uvarených v šupke. Skôr ako zemiaky úplne vychladnú, ošúpeme ich zo šupky, nakrájame na kolieska. Pridáme k nim nakrájané kyslé ogorky, pokrájané vajcia uvarené na tvrdo a zalejeme nálevom. Na nálev si uvaríme trocha vody, do nej pridáme soľ, mleté čierne korenie a na slaninke opraženú cibuľku. Zemiaky s nálevom dôkladne premiešame. Zemiakový šalát podávame ako prílohu k varenej baranine a k varenému údenému mäsu.
zemnáky = zemiaky
ze zemnákoma = so zemiakmi
oškrobané = oškrabané, obielené
kýška = doma skvasené mlieko
šmolc = bravčová masť
kmín = rasca
pekáč = plech
kastról = hrniec
šporhel = pec
džina = tekvica
tabla = doska
plotna = patňa
oškvarky = škvarky
čičervotkový list = list z brusnice čučoriedkovej
macerina dúška = materina dúška
dzivízen = divozel sápovitý
šalfia = šalvia lekárska
kalikaška = prvosienka jarná
pohančnné krúpy = pohanka
ocedzené potučené zemnáky = ocedené potlčené zemiaky
pokryvka (ú) = pokrievka (ou)
huboký vymassený pekáč = hlboký vymastený plech
ogorky = uhorky
Kapusta
Babka spomína, že starší ľudia sa často báli zimy, vo Veľkom Rovnom mimoriadne krutej a dlhej, na ktorú sa pripravovali od jari až do jesene. Jej mama vravievala: „Kedz je v sudze nadlávená kapusta, v chlieve kvičí prasa, cárek máme plný zemnákvóv a v pivnici doss dreva, jakosi už tú zimu prečkáme.“ Ďalšie staré rovňanské príslovie zase: „Od kapusty chlap tustý.“, preto sme sa rozhodli venovať pozornosť aj kapuste, ktorá sa v minulosti pestovala vo Veľkom Rovnom skoro v každej záhradke, či kapustnisku.
Kapusta sa spracovávala nasladko alebo nakyslo. Pod výrazom nasladko, myslíme prípravu z čerstvej, najčastejšie skorej kapusty.
Raritou rovňanskej kuchyne je jedna z mnoha náplní do lopatových osúchov. Čerstvú kapustu nastrúhame na strúžku, na ktorom strúhavame jablká, kapustu posypeme soľou a necháme odstáť, kým nezmäkne a nepustí štavu. Potom ju dore v rukách vyžmýkame a čo najlepšie zbavenú vody zadusíme na bravčovej masti s cukrom a škoricou. Touto masou naplníme kysnuté cesto a pečieme ako iné pargaláše.
Kapustový šalát, ktorý varievali Rovňanci hlavne k pečenej bravčovej krkovičke alebo všeobecne počas zabíjačiek k mastným pokrmom, sa pripravoval nasledovne. Kapustu nastrúhame na špecialnych nožoch a necháme povariť v slanej vode. Medzitým osmažíme cibuľu na čerstvej nezaúdenej slanine, spolu zmiešame v hrnci, pridáme kmín a pomaly dusíme. Nakoniec salát dochutíme octom, cukrom a soľou, podľa vlastnej chuti.
Významným spôsobom spracovania neskorej kapusty je jej dlávenie do sudov, známe aj v iných častiach Slovenska. Dlávenie nepozostávalo iba z práce, ale častokrát aj zo spevu, rozprávania…, pretože pri práci bola potrebná celá rodina. Muž strúhal kapustu na špecialnych nožoch a ženy tancovali v dubovém sudze. Pred použitím bolo sud nutné nechať zopár dní napučnieť (naliala sa doň voda), aby nepretekal. Na jeho dno gazdiné ukladali do plátenného vrecúška kúsek starého chleba, plánku a hrozno na urýchlenie kvasenia.
Pokrájanú kapustu po troche ukladali do suda, posýpali kmínom, celým čiernym korením, soľou, bobkovým listom a na plátky nakrájanou cvikľou. Nahromadená voda sa musela hrnčekom vylievať von. Takýmto postupom sa pokračovalo, až kým nebol sud plný. Potom sa prikryl deskámi a zaťažil riečnym kameňom. Kapusta sa prvé dni nechávala v teplejších miestnostiach preto, aby vykvasila, neskôr ju treba každé dva týždne premyť čistou vodou.
Kyslú kapustu varievali hlavne k údenému mäsu, klobáskam, jelitám a iným mäsovým výrobkom.
Varí sa nasledovne. Cibuľu a pár strúčkvóv cesneku jemno nakrájame a pridáme do hrnca so slanou vodou, kyslou kapustou, bobkovým listom a čiernym celým korením. Ak už kapusta zmäkla, postrúhame do nej dva stredne veľké zemiaky (na najjemnejšom strúžku) a necháme prejsť varom. Na záver zalejeme zásmažkou smaženou na slaninke. Odporúčame konzumovať až na druhý deň, kedy je chutnejšia, spolu s čerstvo uvarenými zemiakmi a spomínanými mäsovými výrobkami. Takýto pokrm je veľmi sýty, lacný a zdravý.
cárek = nízka drevená bedňa bez dna a poklopu, vystlaná čečinou, položená na podlahe vo vlhkej podzemnej pivnici, do ktorej sa uskladnili zemiaky
dos(s) = dosť
strúžek = strúhadlo
salát = šalát
v dubovém sudze = v dubovom sude
kúsek = kúsok
deskámi = doskami
strúček (vóv) cesneku = strúči (kov) cesnaku
Múčne pokrmy
Múka je základom mnohých jedál, ale nie vždy jej bolo nadostač. Na potvrdenie zacitujeme z jednej rovňanskej piesne, spomínanej aj v iných kapitolách: „Na jar žítko zasejeme, v jeseni ho zežneme, a kedz prídze ke mlácenú, samý kúkol bereme…“
Nakoľko sa u nás pestovala pšenica, kukurica, Rovňanci používali hlavne tieto dva druhy múk. Vymlátené zrno mleli na vodných mlynoch a doma na kamenných žarnovoch. Múku ako aj dnes uchovávali v miestnostiach suchých a vzdušných. Ak sa nasypala do žochvóv, bolo ich nutné podložiť klátikmi, aby nepotuchla. V domácnostiach ju skladovali vo vzdušných drevených múčniciach, menšie množstvo v kamenných alebo sklenených nádobách.
Jedným z najstarších a najjednoduchších pokrmov sú podplamenníky. Tento recept sa naším konzultantkám vryl do pomace v spojení s horou. Vo Veľkom Rovnom bývali kedysi strechy pokryté šindľami z dreva, ktoré chodili chlapi vyrábať priamo do lesa. Vždy robili strechu pre jedného gazdu v hore zo stromov, ktoré patrili jemu. Tu pobudli pod prístreškami z čatyny aj niekoľko dní. Na poludnie za nimi zvykla prísť gazdiná a doniesť so sebou vo vrecku múku. Muži jej nabrali zo studničky vodu a ona z nej a múky zapravila primitívne cesto. Podplamenníky piekla na rozpálenom kameni, pod ktorým založili z hoblín oheň.
Najčastejšie sa stretávame z pokrmami zapravovanými iba z múky, soli, vody, prípadne aj z vajec. Jedlom z takéhoto cesta sú škubance, škubané púčky. Z polohrubej múky, vody a soli vypracujeme na table tuhé cesto, vyváľame ho do hrúbky 3 mm, rozkrájme na štvorce, ktoré sa nám dobre držia v ruke (okolo 10 x 10 cm) a prstami škubeme primerane veľké kúsky. Škubance uvaríme v osolenej vode a zamiešame do nich kyslú kapustu udusenú na oškvarkoch.
Z rovnakého cesta sa varia aj lámance. Vyváľame a pečieme ich na plotni podobne ako beleše (viď kapitola Zemiaky). Na rozdiel od nich, upečené cesto ešte nalámeme do misy, zalejeme horúcou vodou a pod pokryvkú necháme pár minút zmäknúť. Potom ich ocedíme, omastíme maslom a posypeme cukrom s orechami, pomletým makom alebo zalejeme prevareným mliekom.
Keď sme na začiatku spomínali cesto, v ktorom boli aj vajcia, mysleli sme predovšetkým na rezance a drobance. Rezance sa krájali doma a podávali ako hlavný pokrm alebo k hovadzjéj polievke. Najviac sa jedli omastené maslom se ššepoma, orechoma, makom, na masle osmaženými briezloma ale aj slané s oškvarkoma a syrom. Typickým pokrmom boli aj rezance so slivkovým lekvárom a škvarenou slaninkou. Zdanlivo nevhodná kombinácia sladkého a slaného je veľmi zvláštna, ale v žiadnom prípade nie nechutná.
Drobance, ako vyplýva aj z pomenovania, sa drobili, presnejšie strúhali na strúžku ako jablká. Takto zhotovené cestoviny sa varili v malom množstve osolenej vody a uvarené zaliali horúcim prevareným mliekom.
Nemenej používaným cestom v tej dobe, ako aj dnes je cesto kysnuté. Kysnuté koláče alebo domáci chlieb sa piekaval doma aspom raz do týždňa. Podľa tvaru osúchvóv, pargalášvov a plnky, ktorá do nich išla, ich delíme na: kachličkové, lopatové, záviny. Základom na dobré kysnuté cesto je kvalitná hladká alebo polohrubá múka. Z mlieka cukru a kvasníc sa pripraví kvások (na 1 kg múky sa použije približne 50 g droždia, mlieko sa prilieva podľa potreby, závisí to od požadovanej hustoty cesta a druhu múky). Po spojení múky a kvásku pridáme do cestarozpustené maslo a za orech bravčovej masti, tým docielime, že pripravené osúchy budú lahodnejšie a trvanlivejšie. Vykysnuté cesto spracúvavame na pomúčenej doske do požadovaného tvaru, naplníme ho a pred pečením necháme ešte chvíľku podkysnúť.
Kachličkové sa napĺňali jablkovou alebo tvarohovou plnkou a aj ich názov prezrádza, že mali tvar malých kachličiek. Ztáčali sa z cesta tvaru kruhu (vykrojeného pohárom z ostrým pomúčeným okrajom). Na cesto sa dala hrudka náplne, jeho okraje sa natiaholi a preložili sa smerom do stredu ako obálka.
Plnka jablková: Menej šťavnaté ššepy ( štrudláky, nonetitky… ) sa nastrúhalli, udusili s cukrom, škoricou a hrozienkami. Niekedy sa do nej zamiešavalo aj trocha pomletého maku.
Plnka tvarohová: Syro sa zmiešalo s vanilkovým cukrom bielkom a nastrúhanou citrónovou kôrou.
Analogicky by lopatové pargaláše mali mať tvar lopaty, presnejšie kopírujú tvar lopára, ktorým sa sádzaval chleba do pece. Sú zvyčajne plnené slanými plnkami: strapáková, zemiaková, tvarohovo – zemiaková. Poznáme však aj hruškovú i plnku zo sladkej kapusty.
Plnka zemiaková: Uvarené zemiaky sa potúkli na kašu, pridalo sa do nich mlieka, ak bolo, tak aj smetany, masla, nakrájanej pažítky, prípadne šiepku a soli.
Plnka do strapákov: Do prepasírovaných zemiakov sa pridala kyslá kapusta, oškvarky z údenej slaniny.
Plnka tvarohovo – zemiaková: Znova sa zemiaky zmiešali s tvarohom, náplň sa posolila a na vôňu sa pridávala doma vypestovaná majoránka.
Plnka hrušková: Usušené hrušky sa uvarili, zbavili stopiek, pomleli na masovém mlýnku, zmiešali so slivkovým lekvárom a maslom. Pre arómu sa mohla pridať aj trocha mletej škorice.
Plnka zo sladkej kapusty je spomenutá v kapitole o kapuste.
Z kysnutého cesta a oškvarkov piekli oškvarkové pagáčiky. Na rozváľané cesto sa natrela vrstva pomletých oškvarkov a cesto sa najskôr poskladalo ako obálka, a potom sa ešte preložilo na tri vrstvy. Takto poskladané sa nechalo chvíľu podkysnúť a znova sa rozváľalo a poprekladalo rovnakým spôsobom. Tento postup sa opakoval viackrát. Čím viac sa cesto prekladalo, tým bolo po upečení jeho lístkovanie dokonalejšie. Z cesta sa potom vykrajovali kruhy, ktoré sa potreli rozšvŕlaným žĺtkom a posypali kmínom. Oškvarkové pagáčiky boli veľmi sýtym a chutným jedlom.
Ak gazdinke ostalo trocha domáceho tvarohu a nemala práve upečené nič iné, zamiesila redšie kysnuté cesto, vmiešala doň rozdrvený tvaroh. Z cesta na pekáči formovala lyžicou kôpky veľké približne ako dlaň, natrela ich tukom a po pečení posypala múčkovým cukrom. Neocukrované sa jedávali k varenej klobáske alebo len samé. Starší názov pre tieto koláčiky sme nezistili, novšie sú halušky, lievance, avšak lievance sa nepečú, ale smažia.
Štrúdle nie sú známe len v Rovnom, ale treba ich spomenúť preto, lebo ešte nedávno nahrádzali, teraz už neodmysliteľnú časť gastronómie, zákusky. Piekli sa z kysnutého cesta plneného sladkými plnkami, ktoré sa zrolovalo.
Plnka orechová: Pomleté vlašské orechy sa zmiešali s práškovým cukrom, hrozienkami a zaparili sa horúcim mliekom.
Plnka maková: Na vhodnom mlynčeku pomelieme mak, zmiešame ho s cukrom a nastrúhanou kôrou z citróna a tiež zaparíme trochou horúceho mlieka.
Ako sme spomínali, záviny boli slávnostnejším osúchom, myslíme tým, že sa piekavali na svadby, krstiny, ale aj na kary. Na Štedrý večer v domácnostiach piekli štedrák (niekde ššedrák). Sú to vlastne tri štrúdle s orechovou, makovou a tvarohovou plnkou, spletené do vrkoča a spojené do kruhu. Ak sa gazdinej štedrák skutočne vydaril a chcela sa, ako každá Rovňanka pochváliť, položila ho na stvól a do stredu dala váznu s čatynú.
Na Veľkú noc zvykneme ešte aj dnes piecť k údenénu mäsu s chrenom koláč. Pečieme ho z kysnutúho cesta (až z 1 kg múky) a do cesta pridávame sušené hrozienka a viac cukru. Cesto si rozdelíme na tri rovnaké bochníčky, spravíme z nich šúľky a spletieme ich do vrkoča. Ten necháme ešte trocha podkysnúť, potrieme vajíčkom a vložíme do hlbokého vymasteného pekáča. Pri pečení môžeme koláč prikryť zhora alobalom, aby nám neobhorel.
Už spomínané lievance Rovňanci tiež pripravovali z kysnutého cesta, lenže bolo ešte redšie ako v predošlých receptoch. To potom liali do pekáča s rozpáleným šmolcom. Lievance mali rozmanité tvary, ale nebývali vajčie ako zhruba 8 cm. Posýpali sa múčkovým cukrom a zvyčajne sa zapíjali bielou kávou.
Šišky sú jedlom, bez ktorého si nevieme fašiangy ani len predstaviť. Ako aj lievance smažia sa na masti, ale ich cesto je tuhšie, prilieva sa doň rum a vykrajuje sa za pomoci ostrého okraja pohára . Rum bol v minulosti po kvasnicách najpoužívanejším kypridlom. A to preto, lebo alkohol sa vyparuje pri nižších teplotách ako voda. Takýmito alkoholovými parami v šiškách vzniknú veľké bubliny. Vyškvarené šišky po vrchu potrieme lekvárom a posypeme múčkovým cukrom.
Niekto zvykol do cesta primiešavať tvaroh, a vtedy sa hotové šišky necukrovali.
Parené buchty nie sú typickým rovňanským jedlom, zato sa tu veľmi udomácnili. Robili sa z kysnutého cesta a náplne do nich boli rôzne. Najznámejšie sú predsa len: slivkový lekvár, čerstvé sezónne ovocie, rôzne marmelády… Buchty sa parili podľa ich veľkosti, buchty zatáčané z cesta tvaru kruhu s priemerom 7 cm boli v pare okolo 20 minút. Hotové sa potierali rozpusteným maslom a posypali cukrom s makom alebo orechami.
Na záver tejto kapitoly poskytneme ešte recept na babu z mleziva, ktorá sa piekavala iba raz za čas. Prvé mlieko po ocelení kravy – mlezivo býva žlté, ale veľmi výživné. Z tohto mlieka, vajec, soli, cukru a kvasníc zamiesili riedke cesto. Vyliali ho na pomastený pekáč a upiekli. Aj keď sa zdá byť tento koláč veľmi obyčajný, jeho chuť je neopísateľná.
kedz = keď
mlácenie = mlátenie
žoch (vóv ) = veľké vrece najčastejšie na múku a obylie
pomac = pamäť
čatyna = čečina
pokryvka(ú) = pokrievka(ou)
škubac = šklbať
hovadzá polievka = hovädzia polievka
ššepy, jabuká = jablká
briezle = strúhanka
orechoma, oškvarkoma = orechami, škvarkami
syro = tvaroh
šiepek = rovňanský názov pre voňavú bylinku s fialovými kvetmi
masový mlýnek = mlynček na mäso
rozšvŕlaný = rozšlahaný
stvól = stôl
vázna = váza
kvasnicách = dróždí
ocelenie = otelenie
Polievky
Nenahraditeľným pokrom, ktorý nie je dobré z našej stravy vylúčiť, je polievka. Aj v minulosti sa jej pripisoval veľký význam a to z toho dôvodu, že ľudia boli častokrát aj celé dni na roli, poli alebo pri inej robote, takže gazdiná nemala čas stáť celé dni pri šporheli a variť. Celá rodina sa zvyčajne zasýtila doma pečeným chlebom alebo pargalášom. Preto sa matka snažila navariť niečo rýchle, nie suché, teplé a lacné. (Toto je vlastne opis vtedajšej polievky.)
U nás nazývaná hoganina, rantáš, tarana, slepé ryby, v Kolároviciach cakom – pak a v kotešovej kotešovská procesia. Táto veľmi obyčajná polievka sa varila so zemiakov, sušených kozákov, trhanice (viď škubance v kapitole Múčne pokrmy), oškvarenej slaniny, cibule, mrkvy a čierneho celého korenia. Na taniery pekne ukáže s nakrájanú patružlenovú vnacú.
Cetčina polievka je podobná hoganine. Na jej varenie potrebujeme patružlen, cesnek, usmaženú cibuľu, zemnák, kmín a do takmer hotovej pridáme mrvanku (viď škubance v kapitole Múčne pokrmy). Nakoniec dochutíme podľa vlastnej chuti soľou, prípadne aj octom.
Sýtejšou a slávnostnejšou polievkou bola krúpková polievka. Táto sa pripravovala zo zriedeného vývaru, v ktorom sa predtým varilo údzené maso. Do spomínaného vývaru na kolieska pokrájali čerstvú mrkev a na drobnejšie patružlen a celer. To varili spolu s celým čiernym korením, zemiakom a hrubými krúpami.
Do hrnca dáme variť bravčové kossi, prípadne aj mäso, celý petržlen aj s vňaťou, cíbie, celé čierne korenie, kmín, prezretú paradajku a soľ. Po uvarení prilejeme zátrepku (príhlacka), ocot. Polievku zajedáme vareným zemiakom. Tento pokrm má veľa názvov, napríklad: kossová, kyslá, bravčová polievka.
Ak namiesto bravčoviny použijeme baraninu, uvaríme výživnú baraniu polievku.
Sviatočná je aj hovädzia polievka, ktorú včetci dobre poznáme. U nás sa ale do nej niekedy namiesto rezaníc pridávali v bočnom hrnčeku uvarené halušky. Pripravovali sa z krupice, jedného vajca, trochy oleja a soli. Táto hmota sa nechala chvíľu napučnieť a lyžicou sa z nej hádzali do hrnca halušky. Ak bola práve zabitá hus, alebo kura pridala sa do halušiek aj pomletá pečeň.
Neraz sme sa už zmienili o tom, že Rovňanci trpeli nedostatkom potravín. Okrem toho, čo si dopestovali v záhradke, vychovali v maštali a chlieve, snažili sa zúžitkovať všetky jedlé lesné plody a huby. Stará mama si spomenula, že oni hríby nechodili hľadať. Jednoducho prišli do hory a nabrali si toľko, koľko potrebovali. Táto skutočnosť sa už aj jej s odstupom času zdá byť skôr výmyslom, ale bolo to naozaj tak.
Očistené huby sa buď nakrájali na plátky a dali sušiť na zimu, alebo sa z čerstvých hneď niečo uvarilo. Teraz budeme hovoriť o hubových polievkach.
Tanečnice – kuriatka sú jedny z najchutnejších húb. Pred akoukoľvek prípravou sa museli nakrájať (zarežeme troška do klobúčika, a potom ťaháme, čím odlúpime pozdĺžny rez) a ovárame vo vode aspoň pol hodiny, aj tak ostanú chrumkavé. Ovarené ocedíme a varíme v slanej vode spolu s celou cibuľou, korením, bobkovým listom. Neskôr pridáme na kocky nakrájané zemnáky. Do uvarenej tanečnicovej polievky vlejeme 2 žufanky srvátky, v ktorej sme rozmiešali hladkú múku, čím polievku zahustíme. Na záver sa polievka omastí opraženou slaninkou a posype posekanou pažítkou.
Mliečnu kozákovú polievku uvaríme z na kocky nakrájaných čerstvých kozákvóv a osikovcvóv. Tieto dáme variť do osolenej vody spolu s celou cibuľou, celým čiernym korením, zemiakmi a celým petržlenom. Ak sú už zemiaky mäkké, zalejeme a zahustíme polievku sladkou smetanou a v nej rozmiešanou hladkou múkou. Na tanieri posypeme nakrájanou pažítkou.
Takáto podobná polievka sa dá pripraviť aj z rozmanitých druhov sušených húb. Odlišuje sa však v tom , že ju zahusťujeme prísmažkou (na masti zaškvarená hladká múka, trochu vychladená sa rozrobí vo vode tak, aby neobsahovala hrudky).
Ako zástupcu z receptov na zeleninové polievky sme si vybrali recept na kvačkovú polievku.
Kvačky nakrájame na tenké plátky, podobne aj jednu mrkvu. Zeleninu podusíme na masle alebo masti s rascou. Podlejeme, pridáme zemiaky, celé čierne korenie, soľ a varíme, kým zelenina nezmäkne. Uvarené kvačky zahustíme prísmažkou a zjemníme maslom.
Na prípravu tohoto pokrumu sú vhodné iba žlté kvačky, chuťou pripomínajce kaleráb. Biele kvačky sú nahorklé, preto sa odporúčajú na krmné účely.
Nakoľko bolo v našom kraji málo mäsa, Rovňanci, ako aj iní, riešili problém s nedostatkom bielkovín obsiahnutých v mäse, náhradou bielkovinami zo strukovín. Varievali šošovicu,
hrach a fizulu. My si spomenieme iba recept na fizulu. Do naozaj veľkého hrnca dali variť celý patružlen (aj s vnacú)a o dzen vopred namočenú fazuľu. Gazdiné zvykli omastiť a prevonať túto polievku vyúdzenými kožkami zo slaniny, ktoré tiež pred varením v polievke, odstáli v teplej vode. Keď bola fazuľa s kožkami uvarená, pridali do nej nakrájané zemiaky a po ich uvarení, na záver, polievku zahustili prísmažkou.
Typické pre chuť pravej rovňanskej fizule je kompót uvarený zo sušených slivék, hrušiek, jabĺk, cukru a škorice, ktorým sa polievka dochutí a obohatí o vitamíny, chýbajúce najmä v zimnom čase.
šporhel = pec
nakrájanú patružlenovú vnacú = nakrájanou petržlenovou vňaťou
údzené maso = údené mäso
mrkev = mrkva
celer = zeler
cíbie = vňať cibule
rezaníc = rezancov
žufanka = naberačka
kozák = kozák brezový
osikovec = kozák osikový
fizula = fazuľa
kvačka = kvaka
slivék = sliviek
dzen = deň
Cukrové
Takto ešte aj dnes voláme vo Veľkom Rovnom všetky druhy zákuskov.
Prvé cukrovinky boli veľmi jednoduché a od tých terajších sa výrazne odlišovali. Až čas a šikovné ruky rovňanských cukrárek sa zaslúžili o ich terajšiu, v mnohom zveľadenú podobu. Mená ako Beranová, Krúpová si každý spojí s chutnými zákuskoma a s veľkým majstrovstvom.
Ako každé deti, aj tie naše babky, keď boli malé, si rady pochutili na niečom sladkom. Najčastejšie tým niečím bola smetanka, samý cuker, ššep, slivka, oriešek, no to všetko nemohlo nahradiť kapky, či smolu, ktoré nosili so sebou zo sveta drotári alebo deťom posielali príbuzní z Ameriky. Je samozrejmé, že k cukríkom a čokoláde sa dostalo len veľmi málo Rovňancov, a preto sa pokúšali pripraviť si aj oni niečo podobné.
Na šmolci si upálili cuker, do toho nasekali bimak orechov, potom to podliali trochou sladkého mlieka. Hotovou hmotou natreli pomastený masový pekáč. Ak bol emailový, nemusel sa vykladať papierom. Potom im to mama pokrájala alebo si len z dobroty odlamovali. Nám sa tento recept podobá na terajšie grilážky.
Keď sme sa na túto tému zhovárali s našou babkou a jej sesternicou Martou Kyšacovou (chodila piecť aj po svadbách, preto sme ju oslovili), spomenuli si aj na jednu úsmevnú príhodu.Každodennou prácou v lete bolo chodiť s kravami na pole. Keď sa kravy dobre pásli, mali veľa voľného času. Raz sa dohodli a z domu zobrali kúsok starej plotne, kastról, masti a Marta ukradla cukru. Na poli zapálili oheň a na kamene položili plotenku. Do kastróla dali šmólcu, cukru a nadojeného mlieka. Keď už bola pochúťka takmer hotová, chlapčiská im kravy zahnali a dobehli za nimi, že im ušli na Lúčiská, na Prielohy. Kým tie naháňali kravy, chalani im kastról vylízali a nechali ho zhorieť. Zadýchané dievčence aj s kravami prišli, no na ich poľutovanie našli len prázdny dopukaný kastról. Chlapci sa vyhovorili, že im dobrota celá zhorela.
Špeciálny názov pre nasledujúci recept nepoznáme, ale je zrejmé, že je veľmi starý. Uvarili vajcá na tvrdo, vybrali z nich iba žútka, ktoré odvážili. Koľko bolo žútkvóv, toľko pridali masla a polohrubej múky. Potom to všetko zmiešali a z takéhoto cesta vykrajovali formičkami koliečka, hviezdičky a dali ich do rúry upiecť. Že vraj, keď sa vydávala Martina mama, jej babka mala po stoloch, na tanieroch len tieto zákusky.
Veľmi jednoduchý recept na tvarohové ružičky nám prezradila pani Hozáková. Odvážime si tvaroh a zmiešame ho s rovnakým množstvom hladkej múky a masla. Cesto dôkladne vymiesime a vyvaľkáme. Na pomúčenej doske nakrájame na štvorce, ktoré v rohoch nakrojíme a stočíme podobne ako papierovú vrtuľku. Takto vytvarované ružičky potrieme bielkom a pečieme.
Zo starých zošitov popísaných najrozmanitejšími receptami sme do tejto práce vybrali len zopár. Ako prvý uvádzame recept na maslové kukučky. Zmiesime 140 g čerstvého masla, 2 surové žĺtky, 210 g múky, 1 kopcovanú lyžicu mletého cukru a postrúhanú citrónovú kôru. Cesto rukami ušúľame na asi 3 cm hrubý šúlok, ktorý pokrájame na kúsky a z týchto robíme guľaté knedličky. Do každej spravíme hlbšiu jamôčku, potrieme roztrepaným žĺtkom, posypeme na hrubo potlčeným cukrom, miesto ktorého môžeme použiť aj terajší vanilkový cukor. Jamôčky vyplníme hustým lekvárom alebo višňou a pečieme v horúcej rúre na plechu do bledoružova. Keď sú už upečené ich uskladníme, čím dlhšie stoja, tým sú chutnejšie.
Čečerkine keksy: 500 g sypkej múky (teraz polohrubá), 250g margarínu alebo masla, 120 g cukru, 100 g orieškov, 3 žĺtky, 2 lyžice smotany, 1 vanilkový cukor, 1 prášok do pečiva, kôru z citróna vymiešame na tuhé cesto. Po kúskoch melieme na masovém mlýnku s ozdobnou šablónou alebo keksy jednoducho vykrajujeme formičkami. Tieto sušienky majú dlhú trvanlivosť. Je ich však dobré skladovať v plechových dózach na suchom mieste.
Takýmto trvanlivým pečivom sú aj vynikajúce orechové tyčinky. Ich podstatnou zložkou sú pomleté vlašské orechy. Na 200 g orechov pridáme 200 g múčkového cukru, spojíme to jedným celým vajcom a jedným bielkom. Na doske poprášenej múčkovým cukrom vyvaľkáme lepkavú hmotu do tvaru obdĺžnika a natrieme bielkovou polevou 1 bielok, 150 g práškového cukru a 1 lyžičku citrónovej šťavy miešame, až kým poleva nezhustne.
Potom to nožom namočeným vo vode pokrájame na pásiky, ktoré sušíme v teplej rúre. Ak sa začnú tyčinky roztekať znížime teplotu, alebo gazdinky zvykli odchýliť dvierka trúby poskrúcaným vechcom. Tieto tyčinky sú po upečení tvrdé zhruba jeden týždeň, potom však skrehnú.
Jedným z menej známych receptov, je recept na škvarkový koláč plnený jablkami. Jeho príprava je nasledovná: 300 g pomletých oškvarkov, 150 g cukru, 2 vajcia, ½ prášku do pečiva, 400 g krupicovej múky špecial ( dnešná polhrubá ) spracujeme na cesto. Ak je tuhé, treba pridať vajce alebo mlieko. Rozdelíme ho na dva bochníčky, ktoré vyvaľkáme na pláty tvaru plechu. Na vymastený plech položíme jeden plát.
Je dôležité pripomenúť, že cesto na plechu sa už nedá nadpájať, pretože po upečení by sa rozišlo. Na to dáme jablkovú plnku: postrúhamé jabuká udusíme s cukrom a škoricou. Plnku opäť prikryjeme cestom. Upečený koláč sa môže posypať cukrom.
Trojfarebné bielkové rezy od starej Taračky sú už trocha zložitejšie, ale o to sú chutnejšie aj pohladnejšie.
Potrebujeme 80 g orechov, 150 g práškového cukru, 1 žĺtok,150 g mletých orchov, 2 rebierka čokolády, 300 g briezlí navlhčených rumom. Z bielkov ušľaháme tuhý sneh, zašľaháme doň práškový cukor, žĺtok a zľahka vmiešame pomleté orechy, postrúhanú čokoládu a na koniec briezle navlhčené rumom. Cesto vylejeme na vymastený a múkou vysypaný plech v hrúbke asi ¾ cm. Upečené cesto prekrojíme na tri pozdĺžne diely. Najskôr natrieme žltým krémom pripraveným z 200 g masla, 100 g cukru, 1 žĺtka, vanilkového cukru, 2 lyžíc rumu.Maslo, cukor vymiešame do penista, pridáme žĺtok, vanilkový cukor a rum. Z krému použijeme iba tretinu. Prikryjeme druhým pásom cesta, natrieme ho ružovým krémom (do druhej tretiny žltého krému rozmiešame 2 lyžice malinového džemu), zakryjeme tretím plátom a potrieme zvyšným žltým krémom. Vrch posypeme strúhanou čokoládou. Zákusok pokrájame na štvorce.
Náprstkové koláčky od nebohej Harantovej: 120 g masla, 2 žĺtky, 70 g cukru, 300 g hladkej múky, ½ prášku do pečiva, ½ vanilkového cukru dobre vypracujeme, vyvaľkáme a vykrajujeme hviezdičky, ktoré po upečení zliepame marmeládou.
Vykrajované koláčiky z bravčovej masti: 250 g hladkej múky, 130 g masti, 100 g cukru, na špičku noža prášku do pečiva, ½ vanilkového cukru, 1 vajca a trošky orechov vypracujeme cesto a vykrajujeme z neho rôzne tvary, ktoré potom upečieme.
Vykrajované škoricové: 250 g masla, 250 g cukru, 2 žĺtky, 5 g mletej škorice, 400 g múky, báliček prášku do pečiva, z ½ citróna kôru vymiesime na cesto, vyvaľkáme, vykrajujeme a pečieme na vymastenom plechu dochrumkava.
metanka = smotana
zákuskoma = zákuskami
cuker = cukor
oriešek = oriešok
kapky = cukríky
smola = žuvačka
bimak = trocha
plotenka = liatinová platnička
žútk (vóv) = žĺtka(ov)
vechec = utierka, handra
jabuká = jablká
Ostatné
Pohančená baba: zaparíme asi ½ kg prebratej pohanky, zmiešame ju s 1 l kýšky. Na panvici si na slaninke oškvaríme 2 nakrájané cibule. Opraženú cibuľu vlejeme do masy, pridáme 5 celých vajec, soľ. Mleté čierne korenie a majoránku. Hmotu vylejeme na hlboký pekáč a pečieme dozlatista.
Fizulový salát: o deň vopred namočenú fazuľu uvaríme a ocedíme. Zmiešame ju s nálevom z prevarenej vody, soli, octu. Šalát omastíme cibuľkou smaženou na oškvarkoch.
Vyprážaný bazový kvet: koncom jari za suchého počasia odstrihneme z bezu pár najkrajších kvetov. Zbavíme ich stopky a umyté obaľujeme v palacinkovom ceste a vyprážame na rozpálenom tuku. Veľmi riedke cesto pripravíme z mlieka, vajca, trochy hladkej múky, cukru a štipky soli.
Mrkvový prívarok, cušpais: nastrúhame mrkvu na rezančeky, zemiaky nakrájame na kocky a dáme to variť do slanej vody s celým čiernym korením. Keď sa mrkva rozvarí a zemiaky sú už mäkké zahustíme prívarok prísmažkou a dochutíme octom a štipkou cukru. Podával sa hlavne k mastnému varenému mäsu.
Prpový salát: tento pokrm sa varieval hlavne v lete, pretože jeho podstatnou zložkou je čerstvý zelený šalát. Najskôr si zo slaninky a múky spravíme prísmažku, tú zalejeme vodou a pridáme do nej na rezance nakrájaný šalát. Omáčku zjemníme sladkou smotanou a povaríme iba veľmi krátko, aby zostal šalát chrumkavý. Dochutíme octom, cukrom a soľou. K tomuto jedlu sa hodia varené zemiaky a smažené volské oká.
fizulový salát = fazuľový šalát
bez = baza čierna
prpa = omáčka
Bibliografia
Thurzová, L. ,kolektív: Malý atlas liečivých rastlín, 9. vydanie, Martin 1986
Dullová – Horecká, Vozár: Kuchárska kniha, 3. vydanie, Martin 1983
Kaščák, J.S.: Ako konzervovať ovocie, zeleninu, mäso, 3. vydanie, Bratislava 1989
Vansová, T.: Nová kuchárska kniha, 3. vydanie, Liptovský Svätý Mikuláš 1930